Poslednou dobou viac spomíname, že? Tak to skúsme znova. Spomeňme si na slečnu Dé, moju koworkerku. Tak tá ma dnes extra sere. Zase má oldskúlový sveter z rokov osemdesiatych a topánky o dva roky mladšie. S kožušinkou, štýlové. Ale nech. Jebal to pes. Nabíjam si mobil a keďže mám krátky kábel, tak ho mám položený na takej tej onej, volá sa to schodík a predáva sa to v IKEA.
My na tom občas sedíme, ale častejšie nie. Ale ona, vidí kks, že tam ten mobil mám a si to musí zobrať dozadu, že sa ide nažrať. No a tak drží v jednej ruke ten mobil a v druhej oný schodík, hej... No a hovorí mi: Čo? Kam ti to dám? Na zem?" PIČI. Akože môj milovaný iPhone chcela položiť na zem, chápete? Nechápete. Na to by ste ma museli poznať aj môj vzťah k materiálnu. Ach. Skoro Som umrela od jedu. Tak jej vravím? "Daj to sem." a som jej to doslova vytrhla z ruky, troška som ho poťažkala, poľutovala a položila k rádiu. Moje nervy. A potom tie prijebaté reči na tému: "Keď som ešte robila v rozhlase"... To akože pred sto rokmi, korytnačka jedna. Vrrrrrr...
A ne! Ani piči jej nepomôžem. Šak vám píšem ne? Nech si pomôže sama. Ja keď robím niečo, tak jej pomoc nežiadam Kurvadrát.
Dobre pome ďalej. Som sa zavesila na FB dneska a tam správa od Froda. Že ňuňu ťuťu... Ani som mu neodpísala. Musí si počkať, na dobré sa vraj musí čakať. Že ano :). No a potom že kuk na wall a tam niekto linkuje článok na blog.sme.sk, že "každý môže byť frodo"... ale že mi zabehlo :), jasné, že to je o tom prsteňovom bla bla bla... Nepodstatné.
Tak ďalej. Taxikár. Včera som bola cvičiť a po cvičení sme išli s mojou Evou do vinárne za jej chlapom a kamarátmi. Marek našťastie neprišiel, takže sa mi ľahko dýchalo (zato príde v sobotu na kolaudáciu ku kamošovi, a mne sa tak nechce tváriť sa že som nad tým).
Domov som nemohla ísť. Bol tam totiž môj drahý brat so svojou milenkou. Silná káva? No doteraz ani ne (mali sme dohodu, že nezistím, že tam boli), ale keď som včera došla domov, rozhodla som sa vymeniť zámky. Akože na pracovnom stole omrvinky, neumytý riad, pokrčená deka na posteli, pod ňou pokrčený prehoz na posteľ, a pod ním dokrkvaná perina - kurva fix, dohoda bola že mi nelezú do perín!!! V kúpeľni bordel v umývadle, vo vani dlhý vlas. Osuška len tak pohodená na koši na prádlo. Ja viem, ja som perfekcionista, maniak na poriadok, všetko musí mať svoje miesto, poriadok je základ. Od iných to nevyžadujem, to ne. Ale do piči, aby si niekto robil holuník z môjho bytu? TAK TO NE!!! Ale viete čo ma fakt sere? Že keď mu zatrhnem tieto návštevy, tak ma nebude mať ďalsích 30 rokov rád. A chcem toto ja? Chcem to? Neviem. Asi ne, ale zase tie nervy čo som mala po príchode domov... Stojí mi to za to? Uvidíme, dám s ním dnes reč. Ach.
Ale taxikár. Ideme z vinárne taxíkom (teda troma lebo každý inam), lebo veľa hodín a tak... A taxikár že: "A vaši kamaráti kam idú? Nejde niekto do Dúbravky, lebo ja končím. Aha no tak dobre. Ja som dnes dve hodiny robil ale už končím. Do piči taká zima je vonku, a nikto nejazdí, šak načo by sa jebali po vonku keď je taká zima, nikto nejazdí. Raz za hodinu mám robotu. To sa mi neoplatí tu mrznút... - do toho ja robím len ehm a ee tak ticho jak myš, lebo stres že mi prijebe... a on dáva ďalej: "Toto je také na piču auto, nekúri poriadne, moje je v servise, toto je firemné a im to je jedno, takýto vrak vám dajú a nestarajú sa. Jedno svetlo mi svící do nebes, tlmiče náprava šecko v prdeli, keby ma policajti chytili tak prúser. ATAKĎALEJ... Našťastie to bolo asi 7 minút cesty za tri pade.
Keď som vystupovala tak sa na mňa otočil, usmial sa a tým podnapitým podtónom v hlase mi zaželal krásny zvyšok večera. Nechala som mu päť centov tringelt a pratala som sa kade ľahšie.
A teraz, ak dovolíte, idem si zapáliť, lebo ma zo slečny Dé jebne jak ona je nesamostatná až to bolí!!! Grrrr...