zážitok par excellence, ale trocha smutný

Kráčam rozpáleným mestom zmordovaná po cvičení, kupujem si fornety a bazový rauch (reklama) a sadám si na lavičku na Mierku. Mám ešte hodinku čas. Telefonujem s mojou Evou, keď sa pri mne pristaví bezdomovecký asitridsiatnik s časopisom v ruke (nie je to notabene, ale niečo ako strážna veža alebo tak, zožmolené a opršané, akoby to našiel v kontajneroch). Doslova ho ignorujem. Ukončím telefonát. Niečo mi hovorí. Ignorujem ďalej, slúchatká do uší a ignorujem ho ďalej... 

One love

One life

When it's one need

In the night

One love

We get to share it

Leaves you baby if you 

Don't care for it...

 ignorujem ho ďalej... Tlačím fornety, pijem bazový rauch (reklama) a periférne, a úplne neúmyselne ho sledujem cez tmavé sklá nových okuliarov. Ľudia od neho ustupujú. Pravda, trocha smrdí. Dokonca odskakujú, keď príde na meter k nim. Prejavuje sa vo mne to skurvené sociálne cítenie. Dotlačím posledný fornet a dopíjam, ciga a iná pesnička. Vstávam a bezmyšlienkovite kráčam k nemu. 

- Ahoj. - hovorím ja

- Ahoj. - hovorí on

- Nejdeš si na chvíľu sadnúť? - počujem seba

- A načo? - trochu vyľakane on

- Len tak pokecať. ...

Sadáme si na lavičku. Ponúknutú cigaretu odmieta, vraj má svoje. 

- Berieš drogy? - pýtam sa aj keď na to celkom nevyzerá, jeden nikdy nevie

- Nie. Nikdy. - odpovedá a klopí zrak

- Piješ? - pýtam sa znova

- Len výnimočne, nemám za čo. 

- Neklam mi dobre, nezáleží na tom, len to chcem vedieť. 

- Neklamem, naozaj.

- Prečo žobreš? Nemáš prácu?

- Vyhodili ma.

- A čo si robil?

- Skladníka.

- Ako dlho si na ulici?

- Dva roky.

- Prečo nepredávaš notabene?

- Nechcú ma.

- Prečo?

- Neviem.

- Neklam.

- Nadával som, keď bol zlý deň.

- No vidíš, vieš prečo. Za prácu musíš byť vďačný, aj keď ju nenávidíš.

- Viem, teraz už viem.

- Kde bývaš?

- Pod holým nebom.

- Aha. 

mlčíme a sedíme, pozerá sa na mňa a ten výraz ublíženého človeka, ktorému osud nedal nič dobré, sa mení na ublíženého človeka, ktorý sa usmieva.

- Nechcela by si so mnou chodiť?

- Nie. - smejem sa

- Prečo?

- Mám priateľa. - klamem, lebo je to tak niekedy ľahšie (viem že som vravela že nikdy neklamem, ale v situácii ako bola táto, musím, lebo mám pocit bezpečia, viete, keby mu napadlo sledovať ma a tak... mlčte)

- Ako dlho ste spolu?

- Tri roky. - klamem opäť (áno, je to božský, ak by sa na to spýtal, ale nepýta sa)

- A bývate spolu?

- Áno. - klamem po tretí raz

- Ten prsteň si dostala od neho?

- Nie, ten je od mamy, dala mi ho keď som skončila školu. (logicky uvažoval, vyzerá totiž ako snubák)

- Miluješ ho? - skúša to znova

- Áno. - cítim sa lepšie, lebo už neklamem

- Dáva ti darčeky?

- Občas.

- To je dôležité, aby ti dával darčeky.

- Prečo?

- Lebo je to pekné, dávať žene darčeky.

- Asi áno.

- Tak to už sa s tým asi nedá nič robiť, že? - zase skúša

- Veru, nedá. - usmievam sa

- A keby som mal prácu, chcela by si ma?

- Asi nie, keď miluejm jeho.

- Ja to mám ťažké. - sťažuje si

- Áno, a prečo?

- Lebo nemám priateľku. Vo dvojici je to vždy ľahšie. Všetko.

- Nájdi si prácu, a bývanie, možno niekoho stretneš.

- Myslíš?

- Neviem, treba to skúsiť, dám ti nejaké peniaze, je mi jedno, či berieš drogy, za toto si ich nekupuj, za toto sa trocha najedz, si chudý."

- Sľubujem, ja neberiem drogy.

- Už mi ide trolejbus, musím do práce, tak pekný deň. 

- Ďakujem, pekný deň aj tebe.

odchádzam... ale vôbec mi nie je lepšie, aj keď ponuka lákavá ma pobavila... trocha smrdel, ale nie viac ako sedemdesiatnik čo sedel vedľa mňa ráno v električke, mal asi len päť zubov, suché pery a psie oči... sú veci, ktoré nechcem vidieť, nespýtala som sa prečo má tričko s dlhým rukávom, lebo som tušila, že má žily samú dieru a mdrinu, ale možno nie... možno je len spálený od slnka... v hrdle mám hrču...

sedím v buse a cez zadné okno pozrujem ako od neho na zastávke odskakujú ľudia, klopia zrak a obchádzajú ho... možno to nabudpce urobím aj ja, možno je lepšie nevedieť...

a aj toto

Rovnaký deň, len iná hodina, kráčam ulicami a blížim sa k božského práci, chodím okolo asi dva razy do týždňa, nie celkom úmyselne, aj keď by som mohla zmeniť trasu, načo... Vyberám z kabelky mobil a veľmi podobne bezmyšlienkovite ako vo vyššie uvedenom príbehu ťukám do kláves...

- nejdes na cigu?

- nie, som doma dohliadam na robosov

- aha, ja som na to zabudla, idem okolo tvojej prace tak len tak...

o hodinu mi napadne, že dnes má zápis

- aaaaa, ved ty dnes ides na zapis :) tak good luck

- a toto odkial vies?

- vravel si mi to ty lolo

- to si pamatas? ja si na take musim pisat poznamku.

- vidis, pamatam, tiez si pisem poznamky, a aj tak niekedy zabudnem co som mala urobit, ale ked mi ludia nieco hovoria, pamatam si, asi malo pijem smajlik, tak sa pekne oblec a uces a vykroc pravou...

... viete, je úplne jedno, že božský je hovado, že ma s najväčšou pravdepodobnosťou nemiluje a nikdy nebude, že chce zbaliť 1992... na tom vôbec nezáleží, veď to je jeho vec, jeho rozhodnutie, a jeho chyba :), dôležité je, že ja robím čo môžem... a nemienim v tom prestať... dohovorila som.

PMA

Hormóny - najlepšia výhovorka na svete, za všetko môžu, všetkému sú na vine, to nie ja, to hormóny, preto  som dnes zožrala polku Milky (len takej malej, ale aj tak polku, a kusok, jejda tak 3/4, och, ale len takej malej, menšej ako  obyčajnej), a preto sa mi chce plakať s vedomím, že mi je tak strašne dobre, že už možno nikdy nebude lepšie... a možno preto dnes vôbec nechcem Mareka, a jedna čiarka ma teší ešte viac ako by ma tešila včera. Myslíte, že už som z toho vonku? Myslám z Mareka... Písal Frodo viete :). Je sladký. Píše Martin. Nie je sladký, ale to viete, keď má človek PMA, tak aj Martin je lepší ako dve čiarky na tehotenskom teste. Zabúdam súvislosti - to je ono. Aj za to môžu hormóny, ale je to aspoň vtipné, len si práve nespomeniem prečo :). Volám to predmenštruačná amnézia (od toho to PMA, víme?). 

A viete, čo? Malo to byť podnetné, plné nápadov, jeden som si aj napísala... ale mi to celé vyprchalo... Tak to nechám tak, lebo tliachanie do vetra tu už bolo, a nikdy k ničomu neviedlo, Froda isto pretiahnem pri ďalšej návšteve Irelandu (pri každej ďalšej), Martina nepretiahnem ani keby... no skrátka ani keby a Mareka, toho stále veď viete čo... (ale ne dve čiarky!!!)

Cigu a spať...

veci o ktorých sa nehovorí

Nemám rada tajomstvá. Tie cudzie ma neprekonateľne obťažujú a tie moje ma mučia. Možno je to jeden z dôvodov, prečo píšem anonymný blog, aj keď o jeho anonymite niekedy pochybujem. Anyway... Moja Eva vie všetko. No dobre, všetko okrem rannej nevoľnosti a udalostiach sobotnej noci (teda potom, čo odišla, pretože jej nebolo dobre). 

Na párty nás bolo osem. Hostiteľ s priateľkou, moja Eva s priateľom, Marek, jeden chalan, jedna baba a ja. Keď Eva odišla, začali sme tancovať. Kým tam Eva bola, bola som s ňou "solidárne chorá", teda všetci sme boli, lebo to keď sa jeden človek nebaví a je mu zle, tak ani ostatní sa nevedia tak baviť. Takže keď Eva odišla, celkom sa to rozbehlo pochopiteľne. 

Tancovali sme, ako som podotkla. Na Mareka som bola ako sršeň, takže rýchlo pochopil, že ma nemá provokovať a venoval sa ostatnému osadenstvu. Ďalší dvaja (zadaní mladí muži - ZMM) tancovali so mnou a hostiteľova drahá si išla onedlho ľahnúť.

Jeden ZMM mi pri tanci začal rozprávať ako ma má rád bla bla bla... Také neškodné poviete si, aj ja som si povedala. Kým ma nezačal bozkávať. Len tak na líce, a potom o chvíľu znova, a potom mi začal šmátrať po zadku... Druhý ZMM o chvíľu neskôr prebral štafetu so všetkým čo ten prvý začal. Nenápadné reči, chytil ma za prdel a pusa na nos, pusa na čelo... Ďalšia pesnička, tancujem chvíľu sama a potom sa pri mne objaví zase ZMM jedna, zase tie reči, a potom pusa na pusu, taká... viete taká vášnivo váhavá, či ju vrátim. Nevrátila som. Skúša to znova. Idem do kuchyne. Studenú vodu potrebujem menej ako on, ale je nutné sa oslobodiť. 

Druhý ZMM prichádza a hovorí mi "Girl, ty si dnes tak krásna. Ťažko sa ti dá odolať." Nedávno sme mali debatu, či ma má rád a či ma pozve na svadbu. "Girl, jasné, že ťa mám rád." Pobozká ma a čaká čo bude ďalej. Odchádzam z kuchyne rozčarovaná. Niektoré moje ilúzie miznú v poslednom hlte vína. Potrebujem cigu. 

Prichádza Marek. On sa vždy objaví na scéne vtedy, keď to najmenej potrebujem. Naopak keď po ňom túžim, tak tam nie je. Možno je to tak dobre. Koniec všetkých koncov, bude lepšie v alkoholovom opojení vytesniť ho na okraj sociálnej priepasti. Potom sa to nejako pretransformuje aj do bežného života a bude dobre. Dopíjam, dofajčím a ľahnem si na sedačku, aby bolo jasné, že končím. 

Nemám rada tajomstvá. Neviem čo s nimi robiť...

co je doma to se počítá aneb anekdoty nečeské

Poslednou dobou viac spomíname, že? Tak to skúsme znova. Spomeňme si na slečnu Dé, moju koworkerku. Tak tá ma dnes extra sere. Zase má oldskúlový sveter z rokov osemdesiatych a topánky o dva roky mladšie. S kožušinkou, štýlové. Ale nech. Jebal to pes. Nabíjam si mobil a keďže mám krátky kábel, tak ho mám položený na takej tej onej, volá sa to schodík a predáva sa to v IKEA. 

My na tom občas sedíme, ale častejšie nie. Ale ona, vidí kks, že tam ten mobil mám a si to musí zobrať dozadu, že sa ide nažrať. No a tak drží v jednej ruke ten mobil a v druhej oný schodík, hej... No a hovorí mi: Čo? Kam ti to dám? Na zem?" PIČI. Akože môj milovaný iPhone chcela položiť na zem, chápete? Nechápete. Na to by ste ma museli poznať aj môj vzťah k materiálnu. Ach. Skoro Som umrela od jedu. Tak jej vravím? "Daj to sem." a som jej to doslova vytrhla z ruky, troška som ho poťažkala, poľutovala a položila k rádiu. Moje nervy. A potom tie prijebaté reči na tému: "Keď som ešte robila v rozhlase"... To akože pred sto rokmi, korytnačka jedna. Vrrrrrr...

A ne! Ani piči jej nepomôžem. Šak vám píšem ne? Nech si pomôže sama. Ja keď robím niečo, tak jej pomoc nežiadam Kurvadrát.

Dobre pome ďalej. Som sa zavesila na FB dneska a tam správa od Froda. Že ňuňu ťuťu... Ani som mu neodpísala. Musí si počkať, na dobré sa vraj musí čakať. Že ano :). No a potom že kuk na wall a tam niekto linkuje článok na blog.sme.sk, že "každý môže byť frodo"... ale že mi zabehlo :), jasné, že to je o tom prsteňovom bla bla bla... Nepodstatné. 

Tak ďalej. Taxikár. Včera som bola cvičiť a po cvičení sme išli s mojou Evou do vinárne za jej chlapom a kamarátmi. Marek našťastie neprišiel, takže sa mi ľahko dýchalo (zato príde v sobotu na kolaudáciu ku kamošovi, a mne sa tak nechce tváriť sa že som nad tým). 

Domov som nemohla ísť. Bol tam totiž môj drahý brat so svojou milenkou. Silná káva? No doteraz ani ne (mali sme dohodu, že nezistím, že tam boli), ale keď som včera došla domov, rozhodla som sa vymeniť zámky. Akože na pracovnom stole omrvinky, neumytý riad, pokrčená deka na posteli, pod ňou pokrčený prehoz na posteľ, a pod ním dokrkvaná perina - kurva fix, dohoda bola že mi nelezú do perín!!! V kúpeľni bordel v umývadle, vo vani dlhý vlas. Osuška len tak pohodená na koši na prádlo. Ja viem, ja som perfekcionista, maniak na poriadok, všetko musí mať svoje miesto, poriadok je základ. Od iných to nevyžadujem, to ne. Ale do piči, aby si niekto robil holuník z môjho bytu? TAK TO NE!!! Ale viete čo ma fakt sere? Že keď mu zatrhnem tieto návštevy, tak ma nebude mať ďalsích 30 rokov rád. A chcem toto ja? Chcem to? Neviem. Asi ne, ale zase tie nervy čo som mala po príchode domov... Stojí mi to za to? Uvidíme, dám s ním dnes reč. Ach.

Ale taxikár. Ideme z vinárne taxíkom (teda troma lebo každý inam), lebo veľa hodín a tak... A taxikár že: "A vaši kamaráti kam idú? Nejde niekto do Dúbravky, lebo ja končím. Aha no tak dobre. Ja som dnes dve hodiny robil ale už končím. Do piči taká zima je vonku, a nikto nejazdí, šak načo by sa jebali po vonku keď je taká zima, nikto nejazdí. Raz za hodinu mám robotu. To sa mi neoplatí tu mrznút... - do toho ja robím len ehm a ee tak ticho jak myš, lebo stres že mi prijebe... a on dáva ďalej: "Toto je také na piču auto, nekúri poriadne, moje je v servise, toto je firemné a im to je jedno, takýto vrak vám dajú a nestarajú sa. Jedno svetlo mi svící do nebes, tlmiče náprava šecko v prdeli, keby ma policajti chytili tak prúser. ATAKĎALEJ... Našťastie to bolo asi 7 minút cesty za tri pade.

Keď som vystupovala tak sa na mňa otočil, usmial sa a tým podnapitým podtónom v hlase mi zaželal krásny zvyšok večera. Nechala som mu päť centov tringelt a pratala som sa kade ľahšie. 

A teraz, ak dovolíte, idem si zapáliť, lebo ma zo slečny Dé jebne jak ona je nesamostatná až to bolí!!! Grrrr...

everything's gone, everybody knows

... posledná LMka a tvoja fotka nad zrkadlom... nič netrvá večne, ani bolesť, ani radosť... ešte aj ten nekonečný príbeh končí titulkami... smiem sa smiať, lebo už viem... aj keď sa mi o tom nechce hovoriť, možno si radšej nemal napísať nič... keby som bola taká, roztrhala by som tvoju fotku a rituálne ju spálila nad plameňom čiernej sviečky... ale veď ja som taká bola... len už nie som... vraj najviac nás mení práve to, keď nám niekto ublíži... koľko krát sa ešte budem musieť zmeniť...