udalosti v kocke

"Už je to tu, už slnko páli do očí, končí sa noc a všetko čo mám rád, pod kožu vniká chlad."

To len aby ste vedeli, pri akej hudbe práve tvorím tento skvost :), robím si leto, také to pohodové spred... ehm, no... spred pár rokov, z festivalu, jak ešte neviete o svete skoro nič a slovo "nič" vládne vášmu svetu, teda spolu so slovom "všetko" lebo ste už predsa len vo veku, kedy naozaj všetko môžete, ALE NIČ NEMUSÍTE!!! Jednoducho pohoda klídek, ruka hore noha v torte... Tak určite.

No ale poďme k realite dní všedných, radostných a dnešných... Tento týždeň ubehol tak rýchlo, že som nestihla pozerať z okna toho rozbehnutého vlaku a počítať stromy, čo sme míňali po ceste (akože metafora hej, nikam som necestovala)... Roboty jak na kostole a ešte o kúsok vác, so stretávkami a akciami sa roztrhalo vrece, takže som si dovolila v duchu hesla "mám vás rada, ale seba mám radšej", niektoré stornovať... No akože som proste neprišla, nedvíhala telefón a tvárila sa, že neexistujem, no a čo... Všichni to dělají, jen o tom nikdo nemluví... Btw. moja obľúbená replika z môjho obľúbeného filmu... Tak určite.

Tak som to teda skresala na tri párty za víkend, a to je celkom slušné nie? Stretávka z VŠ bola výborná, ale keď sa zo 120 ľudí dovalí 7 a pijú dvaja, tak to je super žúrka hlavne pre tých dvoch a ja som našťastie bola jedným z aktérov, takže výborne... Pili sme už hádam od pol piatej a teda poviem vám,  keď vodkasprajt stojí euro dvadsať (alebo tak nejak), takže som nemusela jechať do bankomatu, to sa potom fakt pije, že bez zábran, heh... O pol ôsmej som už musela ísť na stretávku z gympla (áno, podgurážená, veselá, taxikár mal isto radosť), tudíš som opustila partiu triezvych exspolužiakov a tá ma nasledovala = išli domov, suchári, s intrákovcami bola ohľadom chlastu vždy väčšia zábava, ale tí sa rozliezli  po škole domov a tieto bratislavské dievčatá chodia na stretávky autami prosím pekne, akože vo veľkom štýle, no ale šak nevadí, dobre bolo, si nebudem sťažovať ne, šak kto som, aby som si sťažovala... Tak určite.

Pred rokom sme mali Ad Revidendum po 10 rokoch, ale nestihla som ho absolvovať, nakoľko sa môj ctený zadok nenachádzal na území SR, tento rok sme sa rozhodli, že nepokazíme tradíciu predvianočného stretka (od stužkovej to robíme každý rok) a stretneme sa opäť... Prišlo sedem ľudí (z 30) a jedna detvianska deva, ľudské mláďa (vraj snúbenica od pekárú, no veď nevadí), keď toto mláďa zahlásilo svojmu drahému, nášmu najobľúbenejšiemu spolužiakovi (zabávačovi a veľkému fešákovi), že idú domov, skoro padol zo stoličky, ale na veľa poslúchol (nuž dobre si ho dievča vycvičilo, heh, nevadí, aj tak dobre)... Domov som prišla jak deravé gate, ľahšia o pár grošov, v povznesenej nálade, a spievali sme si s Mirom nejakú slovenskú odrhovačku. Potom som ho pustila k nám do brány, lebo tam vraj nejakú slečinku obrába a išla som dom. Tak určite.

Sobota bola krutá, bolelo to na čele aj na spánkoch, v žalúdku a trocha aj na lakti a na kolene, to fakt neviem prečo, lebo si nespomínam na žiaden úraz... Každopádne to sčernalo a teraz to bledne, už to nebolí, a nikto nevie ako to vzniklo... Tak to asi tá žúrka bola naozaj dobrá :). Tak určite.

Večer sme mali narodeninovú párty, kamarát oslavoval 28 narodeniny. Prišlo asi 30 ľudí, možno 40, podnik praskal  vo švoch a vodka tiekla potokom... Keby tam bola Eva, nedopustila by, aby som sa opila jak rus, ale Eva tam nebola, takže som sa opila jak rus, nato ale milá Lejdy chytila (nad ránom) depku, lebo sa okolo nenachádzal žiadny adept, čo by ju pretiahol alebo aspoň flirtom pokonverzoval, takže ma zlomila, aby som sa s ňou dojebala do Channels, a to vám teda poviem, zabila... Zo žúrky o 40 kusoch kamarátov a známych sme zapadli do diery kde bolo dva a pol človeka a aj to snáď arabi či ký ďas... Opustila som sa po 20 minútach a zahrala nasmrťmŕtvu, a išli sme o pol piatej domov.  Tak určite.

Kúpila som konečne posledné darčeky, a teraz jeden z nich čítam ešte kým ho zabalím a odovzdám :)... Ach, a chorá som, teda taká predchorobná, takže ma už v kuchyni čaká cibuľa s medom (mňamka) a teším sa, že zajtra idem naposledy pred vianocami do práce, potom už sa bude iba piecť variť a žrať, ešte dobre že hladovkujem... Tak určite.

Jaj a ešte posledná informácia dnešných prehľadov. Som smutná. Poopičná depka, hovoríme tomu u nás doma. Nič sa mi nechce a nič ma neteší, ale nie a nie sa vyrevať z toho. Už ani neviem kedy naposledy sa mi zadarili slzy... Fakt. A tak by som si pobulila. Tak určite.

I don't love you anymore

Viem, že to možno nie je celkom úplne najnormálnejší postoj k životu ako takému (zase ale nič extra), ale mne sa občas zachce takého malého osobného smútku. Normálne to na mňa príde, spievam si smutné pesničky, večer v posteli si celkom súkromne porevem a na druhý deň je všetko viac menej alebo menej viac v poriadku. Taký duševný reset alebo čo... Nikoho tým za bežných okolností neotravujem a nezverujem sa s tým, ale dnes je niečo inak a keďže sa nechcem zdôverovať Eve, hoci jej vravím všetko, ale viete, niekedy s odstupom pár dní, mám taký pocit, že to mám napísať sem. Možno ako memento, alebo len aby som to vypísala... Aj keď by som mala byť teraz šťastná, je mi skôr smutno...

Uzavrela som kapitolu "Marek" (buchneme šampanské? heh). Už nechcem, aby zavolal, nechcem ho stretnúť v sobotu v bare, nepozerám na jeho fejsprofil, nežmolím v ruke jeho fotku, nepredstavujem si, že príde a urobí to, čo si všetky aspoň raz v živote tajne predstavujeme a dúfame v to, ale nikto nám to nikdy nesplní - veru, tak je to... Je preč. A  mne to chýba :). Chýba mi tá pobláznená túžba pobláznenej girl, čakajúcej na chlapa, ktorý nemá záujem... Prinajmenšom to bolo celkom vzrušujúce, vzhľadom na fakt, že sa sem tam stretneme... Adrenalín viete, nebol to len prelud, bol reálny a možno až príliš, a pamätal si veci a prebodol ma pohľadom a všetko to okolo, veď viete, skrátka bol... a už nie je a mne je to (takmer úplne) jedno... 

Prišlo to tak nečakane, že tomu ešte celkom neverím a počúvam dokola tú pesničku "pale blue eyes" z predchádzajúceho postu, lebo je smutná a pripomína mi ho, ryšavca s bledomodrými očami (to ma popravde na ňom rajcovalo úplne najviac, že je ryšavý, mal byť otcom mojich detí, ryšavých detí. Matildy, Jakuba a tak, mali byť minimálne tri, ale aj päť by nebolo odveci...) 

Ale inak nič (akoby som sa snažila dostať ho späť, na to JEHO miesto vo mne, len už to nejde, to miesto prestáva existovať, zmenšuje sa a ja sa bojím, že celkom zmizne, možno už ráno bude preč)... A tam kde bol obrovský rachot a hluk, tam je...

Ticho. 

A tak mi tečú po lícach slzy, fakt, keď si tu potichu békam "baby you just make me mad"  asi po sto dvadsiaty tretí raz a  viem, že Marek je definitívne preč... Asi sa mi uľaví, však? Ale dnes ešte nie... 

ego booster

Poznáte ten pocit, keď kráčate po ulici a viete, že dnes vyzeráte skvele, a ako tak kráčate, cítite pohľady ľudí, tie pohľady sú jemne obdivné, niekedy tak závistlivo neprajné, akoby opakovali mantru "potkni sa ty sviňa" alebo tak nejak, a potom sú to také tie pohľady sprevádzané povzdychom, pochvalným "hmmm" alebo písknutím... Takže vieme všetky o čom hovorím áno? Dobre.

Bežne nevyčnievam z radu. Sotva by ste si ma všimli. Vravím si, priemerná šedá myš, Jozef Mak, človek milión a tak. Ak som extravagantná, tak prevažne správaním, nie výzorom. Mohli by mi oponovať priatelia, že afroúčes a moje outfity celkom konzervatívne nepôsobia, ale viete ako to myslím, že bežne som normálna a obyčajná a potom občas úlet... V poslednej dobe skôr bežne úlet a občas tak obyč, ale o to teraz nejde. 30 rokov nemožno súdiť podľa posledného pol roka mojich zadrbávacích stavov :), však?...

Dnes som stretla kamaráta môjho ex. Žil s nami pod jednou strechou v Škótsku a môžem povedať, že mi veľmi slušne liezol na nervy svojim postojom k životu "mam piči, uprac po mne, navar mi a daj mi pokoj" a tak vôbec. Jeho chlpy vo vani a vôbec všade (chlpy z rozkroku podotýkam) mi tak dvíhali žlč, že som občas chodila von a kričala som do tmavej prázdnej ulice v strede malého škótskeho mestečka slovenksé vulgarizmy, bolo to drsné... Inokedy som zase plakala alebo som nepríčetne ziapala na ex v snahe donútiť ho, aby to vyriešil... Nikdy nič nevyriešil a raz som sa tak nasrala (po nepríjemnom telefonáte so Slovenska), že som nás všetkých troch opila a vyriešila som to sama... Tento chlap, dajme mu pracovné meno "psíček" a verte mi, že nechcete vedieť prečo :)... Takže psíček mal novú frajerku, bol z nej celkom hotový, bola staršia a celkom milá, taká tá priemerná šedá myš, Jozef Mak..., čo nikdy nevytŕča z radu. Nikdy. A on bol viacmenej spokojný. 

Občas sme sa rozprávali s psíčkom o celkom osobných až intímnych veciach a on priznal, že strašne letí na baby vo vysokých opätkoch, že ho to rajcuje a tak, veď viete, že z nich má vlhké sny a všetko to okolo... No a táto jeho priemerná je taká tá "lejdy v polobotkách po babičce", ale ako vravím, milá je.

No a dnes, ako som tak psíčka stretla, prechádzajúc sa ruka v ruke s tou jeho, dostalo sa mi zadosťučinenia, satisfakcie či ego boostra jak PRASA :). Totiž ja a moje 12cm ihličky sme sa spriatelili a chodíme spolu často von :), minišatičky mi tiež prirástli k srdcu... no a on... Viete čo, skoro mu sánka padla na dlážku a tá jeho si to všimla... Poznamenal niečo o tom, že skvele vyzerám, utrel si slinu a každý sme šli svojim vlasným smerom.

Som malicherná, viem. 

Zastreľte ma!!! 

But it makes up my day :)...

Teachers said "it's just a phase"

Moja Eva hovorí, že každá životná etapa má fázy. Eva vlastne hovorí, že všetko má nejaké fázy a stále ma do  nich zaraďuje, preraďuje, posúva a presúva, vytvára nové fázy a šteluje ma do tých starých. Podľa Evy sa nachádzam v štvrtej porozchodovej fáze. Prvá fáza je depka, každý si ju prežíva po svojom, ja som si ju prežila po svojom a keby nebolo Evy a ja by som nevedela, že je to iba fáza, asi by som navždy ostala na začiatku. V takýchto okamihoch, v okamihoch pravdy, mi dochádza, že musím ďakovať za to, že mám Evu. 

Druhá fáza je letargia a prebúdzanie sa, je to niečo ako keď ráno otvoríte oči, počujete budík, začínate rozoznávať farby, ale ešte si celkom neuvedomujete aký je deň, v čej posteli to do pekla ležíte a tak podobne... Táto fáza sa vyznačuje tým, že človek už nedepkuje a v zásade je dokonca veselý a spoločenský. Keď prežije večer s priateľmi bez ujmy dotyčný aj priatelia, môžeme úspešne konštatovať, že adept je v druhej fáze.

Tretia fáza je užívanie si, ja tomu hovorím "ber kým dávajú". Eva si myslí, že túto fázu spustil vyšukávač. Aj ja si myslím, že je to tak. Ale definitívne som v nej bola až so Sweetiem. A potom to už išlo jedna radosť. V tejto fáze sa môže všetko, hovorí Eva. Ale ja si nemyslím, že je to úplne pravda, lebo dvakrát toľko alkoholu by som určite neprežila. Hoci aj 5x toľko sexu by som ocenila :), diskutabilné, nechajme to...

Štvrtá fáza je odmietanie. No a teraz by som sa rada pristavila pri slovíčku odmietanie. Ja si myslím, že táto fáza je niečo, čo moja kamarátka Lady preskakuje ako vysoký jalovec. Odmietanie vzťahov, sexu, nezáväzných flirtov etc... Akože pardon, ale to že chcem výhradne jeden konkrétny penis, jedného konkrétneho chlapa, ktorému ten krásny penis patrí, jednu konkrétnu noc v konkrétnej posteli s konkrétnym počtom... no veď viete čo myslím... no tak to ešte predsa neznamená, že niečo odmietam... hm? Takže túto fázu by som nazvala subfáza a v zásade by som ju vyškrtla zo zoznamu...

No a piata fáza, podľa Evy, je zmierenie. V tejto fáze človek vraj stretáva niekoho, s kým to nebude iba na jednu noc, one night stand sa ale v tejto fáze nevylučuje... nakoniec sa ocitáme vo fáze šesť a to je vzťah a keď sa to celé pokazí, ocitáme sa na začiatku... Tak som si to pekne upratala, a teraz môžem pokračovať v čarovaní :)... Musím predsa učarovať tomu Marekovi, nie? A viete čo? On má ego, to mi predsa ukázal už pred dvoma mesiacmi... Tak ho môžem chcieť, hm? :) dobrú noc vospolok...

môžete byť radi, že mesiac má iba štyri piatky

Čo je horšie ako poopičná depresia? Poopičná depresia s pomenštruačným syndrómom. Verte mi, aj taký je. Konkrétne ja trpím syndrómami štyrmi. 

Prvý, tradičný syndróm je predmenštruačný tzv. PMS. To je čas, kedy sa mi chce revať aj pri spievajúcom hovne v reklame (hoci to sa mi chce bez ohľadu na PMS), rozosmutní ma pohľad do kočíka, lebo si uvedomujem že biologické hodiny tikajú kurva nahlas a ešte aj rýchlo, a žerem a čím som staršia, tým viac počas PMS žerem. 

Druhé obdobie je zákerný pomenštruačný syndróm, nazývam ho PMS II. Tento je neférový - ako život sám. Ešte rozožratá s rozťahaným žalúdkom, by som aj pol kozy zjedla, keby na to prišlo. Tvár mám ako teenager po víkendovom záťahu a 100 krabičkách cigariet a plačem pri romantických komédiách, ktoré v tomto období vyhľadávam úmyselne.

Môj tretí syndróm sa volá predovulačný. Je to syndróm, ktorého príznaky sa len ťažko opisujú, a ak som pri PMS nespomenula hádavosť, tak to preto, že počas POS som tak neznesiteľná, že hádavosť počas PMS je radostná udalosť... Takže v tomto POS si kupujem čižmičky na 12cm opätku, na žúry chodím v minišatách a podlieham ľahkým drogám bez odvrávania.

Posledný syndróm je postovulačný, ako ste už mohli tušiť, teda POS II. Vtedy sa upriamujem na sex a čokoládu, ak nemám jedno, kompenzujem to druhým... Poslednou dobou som nejedla veľa čokolády, ale myslím, že začína obdobie jogurtovej Milky...