Viem, že to možno nie je celkom úplne najnormálnejší postoj k životu ako takému (zase ale nič extra), ale mne sa občas zachce takého malého osobného smútku. Normálne to na mňa príde, spievam si smutné pesničky, večer v posteli si celkom súkromne porevem a na druhý deň je všetko viac menej alebo menej viac v poriadku. Taký duševný reset alebo čo... Nikoho tým za bežných okolností neotravujem a nezverujem sa s tým, ale dnes je niečo inak a keďže sa nechcem zdôverovať Eve, hoci jej vravím všetko, ale viete, niekedy s odstupom pár dní, mám taký pocit, že to mám napísať sem. Možno ako memento, alebo len aby som to vypísala... Aj keď by som mala byť teraz šťastná, je mi skôr smutno...
Uzavrela som kapitolu "Marek" (buchneme šampanské? heh). Už nechcem, aby zavolal, nechcem ho stretnúť v sobotu v bare, nepozerám na jeho fejsprofil, nežmolím v ruke jeho fotku, nepredstavujem si, že príde a urobí to, čo si všetky aspoň raz v živote tajne predstavujeme a dúfame v to, ale nikto nám to nikdy nesplní - veru, tak je to... Je preč. A mne to chýba :). Chýba mi tá pobláznená túžba pobláznenej girl, čakajúcej na chlapa, ktorý nemá záujem... Prinajmenšom to bolo celkom vzrušujúce, vzhľadom na fakt, že sa sem tam stretneme... Adrenalín viete, nebol to len prelud, bol reálny a možno až príliš, a pamätal si veci a prebodol ma pohľadom a všetko to okolo, veď viete, skrátka bol... a už nie je a mne je to (takmer úplne) jedno... Prišlo to tak nečakane, že tomu ešte celkom neverím a počúvam dokola tú pesničku "pale blue eyes" z predchádzajúceho postu, lebo je smutná a pripomína mi ho, ryšavca s bledomodrými očami (to ma popravde na ňom rajcovalo úplne najviac, že je ryšavý, mal byť otcom mojich detí, ryšavých detí. Matildy, Jakuba a tak, mali byť minimálne tri, ale aj päť by nebolo odveci...)
Ale inak nič (akoby som sa snažila dostať ho späť, na to JEHO miesto vo mne, len už to nejde, to miesto prestáva existovať, zmenšuje sa a ja sa bojím, že celkom zmizne, možno už ráno bude preč)... A tam kde bol obrovský rachot a hluk, tam je...
Ticho.
A tak mi tečú po lícach slzy, fakt, keď si tu potichu békam "baby you just make me mad" asi po sto dvadsiaty tretí raz a viem, že Marek je definitívne preč... Asi sa mi uľaví, však? Ale dnes ešte nie...