počúvam Amy Winehouse, konkrétne Amy Winehouse - všetko, a je mi tak trochu, no nedá sa to porovnať, ale pripomína mi to, keď umrel Kurt, neplakala som, vlastne som plakala, ale vtedy som si myslela, že plakať je slabosť, tak som vravela, že neplačem a plakala som, len keď som bola sama, nikto to nechápal, nikoho to nebralo - teda z môjho okolia - aspoň vidíte, čo som mala za okolie okolo seba, teraz to ale nie je iné, je mi smutno, tak divnosmutno, lebo Amy a Kurt boli neporovnateľní vo všetkých ohľadoch, ale viete ako to myslím, je to, ten pocit, je podobný a tak počúvam Amy a občas Kurta a Hendrixa a je mi smutnokrásne, ale viac smutnosmutne a sedím a čakám, že sa stane niečo, čo sa vtedy nestalo, že bude niečo inak, ale nebude, prebolí, hudba ostane, budem ich púšťať svojim deťom - aj adoptovaným, ale ak budem mať svoje, tak už keď budú v bruchu (nie preto že ich prehltnem) im budem púšťať Amy, Kurta, Hendrixa, inak aj Jacksona a Beatles a budem im spievať a hovoriť im, že keby nebolo ich (tých umelcov) museli by celý život počúvať iba môj spev, tak nech si vážia, že boli, aj keď ich nepoznali...