Metrosexuáli, homosexuáli, asexuáli

8:20 - na zastávke autobusu stojím ja (šak hej, inak by som
nevedela, ne?), stojí on (metroš peknučký, nastajlovaný jak kokot,
s nagélovanými vlasmi na pankáčika a štýlovými okuliarmi Tommy
Hilfiger) a stojí ona (má asi 35 rokov, meter päťdesiat a 40 kíl,
nemá cici ani rici, pohľad nasratého drevorubača a postoj
futbalistu).

včera večer - je mi jarne, sedím s kamarátom a jeho ženou na
heikovi s kapustovým šalátom a jak sa tak hrabem v tej rybe, on
bozkáva tú svoju polovičku a mne dochádza, že sa chcem kurva už
zase zamilovať, nebyť ja ale my, mať niekoho a nie hocikoho, ale
super chlapa mňam. A hlavne - nechcem na to už čakať.

8:50 - sedím v buse, okolo mňa metrosexuál - ten zo zastávky,
homosexuál a asexuál - dievča vyber si, kurvafix... Jak keby bolo z
čoho, pche.

9:00 - v práci som ja a ona, konečne dvaja pekní ľudia - jako ja a
ona, chcem sa zamilovať - pochopiteľne, šak nebudem jebať bez
lásky ne? Huh.

Predtým v autobuse - mne to dochádza, idem do biznisu, budem dobre
zarábať - no, obstojne. Moja maternica si robí čo len chce, len
nerobí to, čo chcem ja. Na obzore nula objektov, ktoré by stáli za
to, aby sa stali subjektami. A vtedy ma osvieti a ja presne viem čo sa
stane - hej, budem zarábať, slušne. Byt mám. Aj vek aj všetko.
Adoptujem dieťa, chlapca - a budem ho milovať ;).

Tak!

Až raz budem učiteľkou budem dávať samé jednotky

Sľubujem, že už zajtra začnem usilovne premýšľať nad tým, kedy sa začnem učiť. Fakt si to SĽUBUJEM! Veď to nebudem predsa sľubovať vám, pár čitateľom, ktorým to môže byť jedno, že? Musím to sľúbiť sebe, čo znamená, že mám voči sebe samej nejakú tú trápnu štipku zodpovednosti, lenže to je jedno, lebo sama seba opijem rožkom, že ale veď stačí od pondelka, ale ono nestačí, popravde mi horí za pätami, citácie v diplomovke musím prerobiť niekedy z piatka na sobotu v noci, lebo ja na to inokedy nemám bunky a je to kokotná robota a podľa mňa zbytočná (a to znamená, že musím oželieť noc v bare s priateľmi a vodkou, do pekla). Čert mi bol dlžný ten skurvený centrálny systém, ktorý aj keď ešte nefunguje, naša škola si vymyslela, že musíme ísť už podľa neho, no kokoti, čo vám budem rozprávať, toto úplne stačí na to, aby ste si urobili predstavu. 

Skúšku mám o dva týždne a na tú ďalšiu som mala začať robiť projekt... eeeee, včera? predvčerom??? Ale mne sa nechce. Prídem večer z práce unavená jak sviň (sviň je dobrý výraz, len to treba vedieť povedať, tak tvrdo - obmäkčisto, neanalyzujte predchádzajúce slovo) :), né dosť, že musím obriadiť môjho milovaného psa (a nie len musím ale chcem), nejaké to stretnutie s priateľmi, lebo nemôžem byť jeden deň bez nich (to je prechodné obdobie - každý deň buď aktívna - a už mi z toho obdobia, mierne povedané, zajebáva - no nemám na nič čas, napríklad ani na tú školu, ani na seba ani na oddych) ale pome ďalej, práca, kamaráti, povinnosti doma a odrazu je noc a ja sa prichytím ako čumím na compe na nejaký seriál (áno, How I met your mother) a už mi beží tretí diel za sebou. 

To mi pripomína, musím si posťažovať - How I met your mother - prvá séria s príšerným dabingom, ale nevadí, mne sa to páči, aj keď vodnárka by mi najradšej hlavu urvala, že to pozerám :), ale tí kokoti mi to po prvej sérii stopnú, že AUTORSKÉ PRÁVA??? Jebal to pes. 

No ale odbočujem, takže potom keď pozerám už asi tretí či štvrtý diel seriálu, odrazu je jedna hodina v noci, no a akože kedy sa mám učiť? O druhej ráno? No a čo ja nie som kompletná? No som. O druhej v noci predsa musím spať, aby sa mi vrásky neprehlbovali, šak už nemám dvadsať, aby som do rána, ruka nad hlavou, sedela nad učením a ešte bola ráno svieža jak vánočný kapor, víš, a šupem ho do roboty.

Tento post nemá nič spoločné s nadpisom, učením, učiteľstvom, jednotkami ani kladným prístupom ku škole, skôr naopak, už ma pekne jebe, že pred bránou tridsiatky sa musím ešte stále v tej škole jebať, tak jest!

moje malé zamyslenie alebo do tretice všetkého dobrého aj zlého, tak nech sme zdraví a jebe nám to jedna radosť

Ja si tak myslím, že existujú iba dva druhy ľudí v tom najvšeobecnejšom ponímaní, sú to úžasné bytosti a chlapi. Samozrejme to znie, akoby som bola strašná feministka, a to ja teda ani náhodou nie som. Nie, nie som emancipovaná feministka, ktorá si myslí, že byť rovná tomu šialenému plemä (to je jaké  prijebaté slovo toto) znamená úspech alebo prestíž, e-e kdeže. A ja ani nechcem mať ich platy a robiť ich robotu, nie, nemyslím si, že sme si rovní. Nie sme si rovní!!! My sme predsa úžasné a krásne bytosti a oni, chlapi, okrem toho, že smrdia, sú proste "iba chlapi", tomu sa predsa nechceme rovnať, či?

Dobre. Teraz si myslíte, že som úplná piča. Ale nie som,.Vysvetlím. Jasné, že chlapov potrebujeme, milujeme, necháme si od nich robiť dobre, a veľmi často aj zle, nedokážeme bez nich žiť a v konečnom dôsledku si uvedomujeme, že s nimi zle ale BEZ NICH úplne na chuja. Ale buďme úprimné. nechceme sa nechať rozmaznávať? Aspoň občas? nechceme si nechať kupovať maličkosti a veličkosti, voziť as s nimi v ich fáre, nechať sa vodiť po kaviarničkach a potom si s nimi užiť bezuzdný a dokonalý hardcore v posteli? Fakt nie? Neklamme si. 

Jasné, že by sme brali ich platy, ich stoličky aj ich sekretárky, ale načo? Aby sa z nás stali úbohé kariéristky, ktoré sa v 40tke spamätajú, že plodiť a rodiť je už trochu neskoro na to, aby potomstvo a nová generácia nebola plná detičiek s detskou mozgovou obrnou a podobným ochoreniam, ktoré sú bohužiaľ (a to je fakt) u starších žien prvorodičiek časté? No, takže ja to vidím takto. Nefeministicky, neprogresívne, neemancipovane a neneviemakoešte - ženy sú ženami preto, aby boli krásne, aby boli šťastné a aby boli matky. Úspešné matky sú predsa tiež matky a nemusia sedieť 24/7 v kancli s chlapmi, ktorí tam sedia preto, aby ich polovička vychovala zdravé potomstvo... nemusia to byť hneď vedúce manažérky...

Ale viete čo... jebem na to a idem si pozrieť ďalší diel How I met your mother, dobre? Možno túto úvahu niekedy aj dokončím, ale teraz sa mi nechce. Mimochodom, dnes som mala zmrzlinu, a na večeru som si urobila zemiaky - o deviatej. A zajtra idem cvičiť. Aby som sa zbavila tej vydrbanej nadváhy a konečne ulovila toho chlapa, čo sa postará o moje tri deti (ktoré ešte nemám) o mňa a aj o našich psov mačky a papagáje (ktoré mimochodom tiež ešte nemám). A tú poslednú vetu dnešného postu? tej vás ušetrím, lebo by ste si ma našli a dali by ste mi po papuli, depkárke jednej trapnej.

Tra da di da da

Dnes mám voľný deň. No. Voľný ako voľný. Ani som si nepospala ráno. Zobudila som sa na nejaký krik, alebo to bolo len vo sne, no to už fakt neviem, ale mala som v pláne takú pohodovo - oddychovo - zajebávačnú stredu :), hej presne, že keď si už nezatrtkám, tak sa aspoň zatrtkám :) heh. Lenže mi tento môj skvostný plán pokazila možnosť urobiť niečo pre rodinu. Nákup! Tak teraz vám niečo poviem, radšej by som umývala okná, varila, žehlila, prala a piekla koláč a to všetko naraz, ale ja zo srdca nenávidím nákupy!!! Prečo??? No pre toto - nikdy si nemôžem kúpiť všetko čo chcem a tak, hoci v samej podstate nákupy zbožňujem, nenávidím ich, je to pochopiteľné??? Nenávidím.

Potom som išla s otcom na psiu kliniku, pretože máme moc moc moc chorého psa, pani doktorka pre zvieratká je skvelá ženská a všetko nám pekne vysvetľuje po lopate, a tak teraz kŕmime každé dve hodiny, podávame piť cez striekačku, tlačíme našu herečku starú liekmi a zbierame hovienka do flašiek od výživy - hehe, no fakt, ale čo neurobíš pre milovaného psa, že? :)

Teraz idem zase k lekárovi sama so sebou a aby som mala apoň chvíľu pre seba (dobre, dnes už druhú chvíľu, tak ale mám voľný deň, no) zrušila som ešte nejaké povinnosti - veď škola neutečie, a ani ten projekt čo mám mať hotový o tri týždne sa nikam nevyparí a tak teraz sedím na balkóne, pijem vodu s nejakým fasa odtučňovacím octom a slním sa. Viete, naozaj mám výčitky svedomia kvôli tej škole, ale keď je tak pekne, mne sa fakt učiť nechce. 

co může být víc...

Hovorí sa, že keď sa sere tak na veľkú kopu. Ó áno, tak toto krásne írečité príslovie, či ký bazmek to je, musel vymyslieť niekto, kto sa vyzná a bohužiaľ dnes skonštatujem, že je to holý skurvený fakt. V preklade to znamená, že mi je kokotno už nejaký ten piatok a jeden by si myslel, že si za to sama môžem, ale ja si myslím, že nie celkom. Skurvený život nešikovný - a to som optimista, pche. Možno práve preto som ešte neprepadla depresii - teda nie tak celkom :), NO A ČO?

Ale ja som sem dnes neprišla vymenovávať, aké neprávosti sa na mojom živote a mojej osobe dejú (lebo načo), lebo nie som sťažovač chronický, ale zapičovať si, som si sem prišla, aby sa mi uľavilo. Tak. No aby som bola presná, chcela som sa s vami len podeliť o jednu prijebatú pesničku, ktorá mi (netuším prečo, lebo som ju nepočula hádam 10 rokov) dnes rezonuje celý deň v ušiach (chcela som napásať v ušoch, aj keď to nie je tak správne, ale sa mi to páči, heh), no tak ona je to pesnička (a teraz mi došlo že sa až hanbím to napísať) od Lucie Vondráčkovej, neviem názov, ale text je že - ... budem chtít lásku na sto let, za ní jít a znát ji nazpamět, co může být víc než mít někoho rád...

A toto ja dnes dávam svojim cteným hlasom počuť celému baráku a békam tu - co může být víc než mít někoho raaaaaaaaaaad..., jak taká pučura obyčajná, hysterická. No jeden aby ma polutoval, ne?

Čo zarobím to miniem, život gombička

Dnes je skvelý deň. Vonku svieti slnko a musí byť podľa mňa viac ako 19°C, ale ja sedím zajebaná v robote s jedným malým trápnym okienkom a je mi zima, lebo čo? Lebo som sa obliekla jak letná pipka, heh, no fakt. Ale nevadí, veď dnes končím skôr, tak idem nakupovať do Auparku. Potrebujem štipec do vlasov, dva štipce, lebo mne sa vždy ten prvý dejebe úplne že hneď, tak nech mám aj ten druhý, aby som nemusela ísť do Auparku zase, lebo to ja keď idem do Auparku, tak to je celé zle, lebo tam nechám pokokot peňazí a domov to dojechám s jednou trápnou igelitkou. 

Fakt, aj minule. Mala som nedostatok ponožiek. Zvyknutá "spoza mora", že ponožky päť párov za libru som nakupovala a nakupovala a zrazu jeb ho pri pokladni, za tri páry 28 ojro, no nech mi nejebe. Čo som ja Rokefelerova dcéra? Ani milenka nie, aby som si mohla takto vyskakovať. Samozrejme som to zaplatila, lebo však tie moje podkolienky čo tak milujem už majú skorodieru na päte aj špičke, a to nie je vôbec cool.

Potom som sa stavila v DMke, tam som oplieskala hneď tridsať eur lebo som bola hladná, a oni svine tam majú kúsok od pokladne tie super chipsy, no nekup to, a špirála, make up a lak na vlasy, no mala som toho tak za 30 deka aj s taškou. A potom som ešte musela vliezť do Pantha Rei a DaVinci, no mali ste ma vidieť :), hehe nájazd kobyliek by bol len vánok, ale jaký som tam ja urobila prievan, no dovi.

Tak idem aj dnes, len si neberiem prachy, teda len dvacku. Je mi jasné, že prídem domov s 10 centami, ale čo, veď ide leto a treba sa naň pripraviť :). A ešte som chcela povedať toto, že som sa rozhodla, že knihu Z deníku malé Věrky, z ktorej ste mali možnosť si prečítať úryvok, budem postupne fotiť a zverejňovať, len aby ste vedeli, že ak chcete, môžete si čítať. Je to super kniha, hodím vám sem potom link :), tešíte sa? Dobre.

No a ešte na záver toto, že ja by som chcela strašne moc šetriť a kúpiť si kuchyňu do bytu a externé žalúzie a skriňu rolldoor, ale keď ja čo zarobím to prejebem v krčmách a Auparku, tak neviem, možno by mi mohli kúpiť tú kuchyňu oni. Aupark napríklad, alebo T - mobile, tam tiež mesačne nechám kurevsky moc peňázov.

Z deníku malé Věrky

Pôvodne som si myslela, že počas skúškového nebudem čítať nič iné ako materiály na skúšky, lenže ja som si kedysi myslela veľa vecí, ktoré sa ukázali ako hlúposť, ako napríklad, že chrústy sú naozaj nesmrteľné, že hodinky s vodotryskom sa dajú kúpiť, len treba mať veľa peňazí, alebo že láska je najdôležitejšia vec v živote. Teraz už viem viac, napríklad aj to, že láska je až druhá najdôležitejšia. Dôležitejšie sú prachy, a na to príde hádam každý až vtedy, keď ich nemá. Áno dalo by sa polemizovať o tom, že bez lásky sú peniaze na nič, ale anyway (ako hovorí Eva, hoci mne sa toto slovo nehodí všade tam, kam ho ona napchá, tu hľa sa mi ale páči). 

Dnes som bola na skúške u (povedzme, že aj keď idem s kožou na trh, keď sem píšem osobné veci, stále pod rúškou akej takej anonymity, tak nebudem písať o tomto malom probléme konkrétne) ženy, mladej ženy, s ktorou nás spája minulosť, a to konkrétne jeden muž (informácií až až). Dobre, mala som bobky a tak som sa učila viac, ako by som sa učila, keby ma skúšal ktokoľvek iný (ale aj tak dosť málo na to, ako som sa jej bála). Otázky v teste boli tak ľahké, až som si nebola istá, či teda fakt nedala nejaké chytáky, akože sa dušovala že nie. A nie, ale aj tak som urobila dve sprosté chyby, ktoré už keď som ich písala, som si ich bola vedomá. A drb. Béčko. Že jak fasa.

No a ja som fakt nasratá, lebo som chcela nazbierať tento rok samé Áčka (trápne, poviete si, ale tak ako mi nikdy na známkach nezáležalo, teraz sa to mení, nie, pre nikoho ich nechcem, iba pre seba - starnem? asi áno, ale nemusíte mi pritakávať, s touto informáciou sa musím stotožniť najskôr sama) a hneď na druhej skúške Bé. No ale nevadí, úplne o inom som chcela. Sa mi to len zdá, alebo vždy odbočujem od témy? Takže toto, myslela som si, že nebudem čítať, tak som ešte pred skúškami zhltla zopár kníh (rozumej prečítala expresnou rýchlosťou dve až tri knihy za týždeň, nejedla som ich pochopiteľne - no človek nikdy nevie, čo by vám napadlo a aký obraz by sa vám vybavil pri tom slovnom spojení, že? hehe).  

Fakt som si myslela, že najbližší polrok nič iné ako učebnice a skriptá nevezmem do rúk. Ešte dnes si pamätám akoby to včera bolo, že po Bc. štátniciach som ani len perex v časáku nemohla prčítať, o písmenkách sa mi snívalo a pri pohľade na akúkoľvek knihu, sa mi dvíhal žalúdok. Lenže ja som našla jednu úchvatnú knihu a keďže dnes mám za sebou úspešne druhú skúšku, rozhodla som sa, že si ju prečítam. 

Viete, túto knihu som čítala, keď som mala asi 13 rokov. Dostala som ju od starej mamy a tá ju dostala od svojej mamy. Tá kniha musí mať aspoň 50 rokov, čo 50, aspoň 70 rokov. Waw. Som si skoro istá, že túto knihu nevygooglite (btw. napísala ju Malvína Schicková - Rosenbergerová). Aspoň mne sa to fakt nepodarilo. Dokonca v celej knihe nie je ani uvedený rok vydania, nič - úplná záhada, že? 

Je to kniha o mladom dievčati, takom predmaturitnom pubertálnom, už si nepamätám  presne, a je v nej strašne veľa milých pasáží (ale že fakt milých, lebo ja som teda bola nemilá puberťáčka a táto puberťáčka je úplne milá). Ale aj poznámky mojej starej mamy.  Uvediem príklad, lebo mi príde veľmi zlatý:

V texte je podčiarknuté - ... následoval homérský smích...

a ceruzkou dopísané na okraji, (písmom mojej starej mamy, hehe) -  neříká se homérský ale hurónský smích. 

Kniha je písaná ako denník a dokonca ani dátumy v "denníku" nie sú celkom jasné, majú takúto podobu, aha - 10. října 19..

asi aby sme si sami mohli vyfantazírovať, kedy sa dej knihy odohrával... veľmi zaujímavé, hmmm. No a tak som sa rozhodla pre malú ukážku :), nevadí? Veď nemusíte čítať ďalej, už to bude len z knihy... (no ale predsa, doplním to asi o pár postrehov), tak tuto to je...

* * * * * * * * * * * * *

8. května 19..

   V přestávce je vždycky švanda, to je ta jediná zábava ve škole. (musím uznať, že toto sa za tých mrte rokov nezmenilo a slovo švanda je cool)

   Včera si zase dělali mládenci strašnou legraci z ubohého Bambuly (Bambula? :D, mládenci, e?), který se vlastně jmenuje Jiří. Tuček sebral velikou houbu, kterou se utírá tabule, namočil ji do vody a vyždímal ju Bambulovi za límec. Bambula byl na zádech mokrý jako myš a protože si neuměl jinak pomoci, svlékl se z kabátu a z košile a pověsil to na sluníčko, aby mu to oschlo. (stavím sa, že dostane poznámku, inak ten slovník je strašne fasa)

   A jak tu tak stál, hubený a nahý (Bambula - čakala by som že je tučko a nie hubený),  jen v kalhotách a klepal se zimou, vešel Luna a uviděl ho tu tak stát.

   A Bambula řekl, co mu udělal Tuček a ukázal promočenou košili. Luna se hrozně zlobil a povídal, že ještě nikdy neměl takovou zvrhlou třídu, jako je ta naše, a že mu zkrátíme život aspoň o deset let, co se s náma nazlobí. (že zvrhlá trieda :P)

   Bambula si oblékl kabát a Tuček musel donést Bambulovi košili dolů ke školníkovi, aby mu ji tam usušili v kuchyni u kamen. 

   Tuček dělá vždycky velmi blbé vtipy a já ho nemohu vystát (tak ho vyseď). Ale jinak jsou všichni mládenci velmi milí a člověk se s nimi může srdečně pobavit. Vůči nám děvčatům jsou velmi slušní a Mourek nám někdy přináší krásné růže a jiné květiny. Vymětal sice posledně povídal, že jsou kradené, ale tomu my nevěříme. 

...

Dajte mi do ruky lopatu

Ja neviem ako to robím (asi som úžasná). Ak sa mám naučiť niečo, čo sa ani spoza plota netýka môjho odboru, zaujímam sa o to a dokonca s nadšením (aspoň posledné roky, nebolo to tak vždy, kedysi ma nedokázalo nadchnúť nič), ale dnes... Mám sa naučiť úplne jednoduché a jasné veci (teda sa mi tak zdalo, že sú jasné a jednoduché, ale sú to poučky vydrbané), sedím nad tým (len hodinu, lebo som upratovala, vysávala, utierala prach, skoro som aj okná umyla, len aby som sa nemusela učiť, lenže už sú umyté, tak som si k tomu teda nakoniec sadla), ani náhodou nevnímam, myšlienky mám kdekoľvek od dovolenky v Paríži, ostrova v Chorvátsku, mojej depky jarnej, cez super truper mamine rizoto a bývalého, až po manikúru, pedikúru, kaderníčku a plány na septembrové cestovanie. A keďže mám v hlave preplneno, nech čítam akokoľvek pozorne, tie vety sa mi neukladajú, nevnímam ich, a ešte mi aj znejú prijebato až to bolí. A kurevsky ma to frustruje.  Takto -              

alebo ešte trochu inak, takto -

Celá pointa je v tom, že by som radšej išla robiť fyzickú prácu, než sa učila poučky a pičoviny, ktoré mi sú na dve veci a ani jedna mi nie je na nič. Slová ako vedná disciplína a edukológia, skúmanie a zaoberanie sa, ciele a úlohy, zákonitosti či sociálny rozvoj mi ostávajú v hlave len dovtedy, kým na ne čumím. V okamihu kedy pozriem inam sú ta tam. A tie mená. Hébert, no dobre to sa dá, to je ako Herbert, ale Gaulhofer? To si mám dpč ako zapamätať? No jebal to pes, idem si to ešte raz prečítať. Večer idem cvičiť, možno keď sa mi prekrví mozog dám tomu ešte šancu. Ale už len raz. 

Radšej by som brala lopatu do ruky, alebo rýľ, porýľujem vám záhradu, dobre?

Girl from Manhattan

Dnes som mala navštíviť svojho gynekológa. Jedna vec je však istá, ak si mám vybrať medzi gyndou a dokonalým drinkom "To late", poviem si, veď ten doktor to bezo mňa ešte týždeň prežije a ja (fakt dúfam, že áno) prežijem ešte jeden týždeň bez neho. Cool (to by povedala Eva). Ja vravím, kým sme mladé, treba piť, po doktoroch budeme chodiť neskôr. Dobre, celé je to zle, ale o tom dnes nie (to je super, dobre a zle v jednej vete, hehe). Lebo mne sa príšerne nechce potom, čo som nechala v tom bare 33 eur, (hriech, polepším sa)  riešiť, že štvrtý mesiac úplne pokojne moja
maternica nerobí to, čo by mala robiť každý mesiac. 

Takže k veci. Dnes sme drinkovali, klebetili, žrali a jednoducho to bol dokonalý večer - a že bol. Moja peňaženka to rozhodne cíti inak. Btw. Paríž je istý a ja sa už neviem dočkať nájazdu na butiky a Montmartre, nech ma aj jebne, koľko tam oplieskam jurášov. Aj napriek skvelému večeru, alebo práve preto, že bol tak skvelý (sama neviem a nemienim to riešiť - toto slovné spojenie mi robí od určitého času vyrážku - že neriešim) no anyway, prídem domov (už v autobuse pokukujem po hodinkách, či stíham Sex and the City - stíham) dokonalý make-up odličujem skoro päť minút (to mi pripomína, že sa idem nakrémovať - nočný krém je veľmi dôležitá súčasť ženského života, takže mmt), (super teraz mám mastné ruky FUCK). No, takže v pyžame zalahnem k telke, natiahnem si na nohy nový masážny superprístroj (na kŕčové žily, celulitídu, detoxikáciu a čo ja viem čo ešte, zohnala mi ho kamoška, zlacnený z 250 na 50 eur, NO NEKUP TO!) :), ale k pointe sa chcem dostať, dobre :).

Cítim sa ako Carrie Bradshaw (bieda?). Alebo možno inak. Myslím ako Carrie (ešte horšie?). A to je bohužiaľ "bohužiaľ", pretože je práve v dosť pičnom období. A to je aj všetko, čo ma dnes trápi. Na jednej strane veríme na princa na bielom koni (to je jaká kokotina otrepaná, až ma zuby zaboleli od tej sladkosti v tomto slovnom spojení), na strane druhej sme dosť inteligentné (niektoré aj emancipované a iné cudzie slová, ktoré sa ma netýkajú) na to, aby sme vedeli, že zachrániť sa môžeme jedine samé, že to za nás nikto nevyhrá, že jackpot sme MY a nie chlapi. Že ak má niekto niekoho zachraňovať, tak to my ich!, úbožiakov, slabochov, lebo presne to muži sú. A stačí na dnes, však? :).

really BIG cream cake

Chodím cvičiť. Poctivo, trikrát do týždňa, doma si dávam do tela na nejakej novej mašine z teleshopu (len občas, lebo ma to minule vyjebalo na druhý koniec izby, tak si nakladám opatrne), pomaly chudnem, kilá idú dole asi ako v lete na saniach, ale na centimetre dávam slušné čísla. Lenže ja som tak nepoučiteľná, že sa aj tak postavím na tú debilnú váhu vždy, keď ju zbadám a potom depka. 

Skoro nejem, občas mám pocit, že by som zožrala skriňu, ale predstavím si ako by asi šla von a jebem na to. Aj dnes som šla cvičiť, a fakt že v dobrej viere som sa aj stravovala, all day long, sucháre, redkovky, zapekaná zeleninka, jogurtík a musli tyčinka (neviem kde mám "u" s bodkami). 

Máme rituál. Ja a Eva. Pred cvičením chodíme "na kafe", je to len maskovací manéver, lebo ja si kávu nikdy nedám, ale skôr čaj alebo len minerálku. Dnes sme šli skôr, tak sme si dali ľahkú večeru - šalát s kuracím mäsom, mňam. No a na tom by fakt nebolo nič zlé, po tom diétnom dni. 

KEBY... som si nedala na záver brutálny kus cream cake-u. A je to vonku. No áno, stalo sa to. Samozrejme hodina aerobicu prebehla v pohode, len som mala akési ťažké nohy a totálne zajebané svedomie.

Ja si tu len tak popičujem a idem spať

Dnes bol totálne zlý deň, myslím, že bolo niečo vo vzduchu, a niečo v ňom chýbalo - kyslík, lebo mi to nemyslelo, nechodilo, neučilo, nepracovalo. Nič. Taký deň blbec, že ráno sa zobudíte a zrazu je večer a medzi tým prázdno. Načo som si vybavila pol dňa voľno? Aby som namiesto učenia sa na skúšku (a že to nebude nič ľahké) vybavovala veci, ktoré už síce nemôžu počkať, ale rozhodne nie sú mojou prioritou, bohužiaľ mama to vidí inak, na druhej strane, tá skúška a celé štátnice mám na háku, chcem vypadnúť, užiť si zase svet, lebo tu na Slovensku je to bieda, no a dokončenie školy (aspoň momentálne mám ten pocit) je už len stagnovanie, strata času, nutné zlo. 

Tak som sa dnes zobudila o pol desiatej, celú noc som nespala, bolo mi chladno, teplo, bolel ma chrbát, tlačil vankúš, vyzula sa mi ponožka (áno spím v ponožkách a milujem to), nad ránom som nemohla dýchať (alergia), zobudila som sa na šialený sen o ex. Aspoň jedna pozitívna vec - v tom sne vyzeral úplne že zle :), na druhej strane ja som vyzerala úchvatne a celý sen som si to patrične užívala. Ale smola, všetko pekné sa raz skončí, a aj ja som sa musela prebrať do reality. Aspoň že dnes bolo tak krásne vonku. Po raňajkách v čase obeda som sa konečne vytrepala z domu. V Auparku som oplieskala 100 eur a spokojná vykročila do slnkom zaliateho mesta.

V robote to dnes bolo peklo, tie tri hodiny čo som tam pobudla sa mi vliekli celý deň :), no a nakoniec sa mi podarilo ešte vypadnúť pred pol piatou. Domov som šla pešibusom a užívala som si slnko (škoda len že som si zabudla slnečné okuliare doma na stole, urobila sa mi miniatúrna vráska na čele - fuck). No a keďže som sa v noci vôbec nevyspala, zaľahla som k telke a od pol siedmej som si hodila šlofíka. Zobudila som sa na ukrutný hlad, ale chudnem - nie zrovna hladovkujem, ale chudnem - tak pomaličky. Takže namiesto môjho obľúbeného zaháňača hladu - chlebík vo vajci so syrom a rajčinou - skončila som so zapekanou zeleninou a pohárom vody.

Večer som si pozrela na Markíze romantickú komédiu s príšerným dabingom, ktorá ma presvedčila, že romantika patrí do filmov a realita je jednoducho na piču, ak práve netrtkáte prvú ligu, alebo nemáte stáleho partnera, ktorý je natoľko vyzretý, že debatám o budúcnosti sa nevyhýba ako čert krížu, ale ich aspoň so štipkou taktu prenesie do únosnej roviny "možno raz" a vy tak máte pocit  akej takej istoty v tomto neistom svete (aj keď naoko, no lepšie ako drátom do oka).

A keďže som si dala tú poobednú siestu (v neskoré popoludnie, priam až podvečer) samozrejme teraz sa mi vôbec nechce spať. A potom že história sa neopakuje.

Jedna obyčajná nedeľa

Zase jeden z tých dní, ktoré tak nenávidím (no dobre, možno nenávidím je silné slovo, ale fakt že nemusím), úplne na depku. Chrápala som hádam do pol jedenástej, možno aj dlhšie, ani neviem. Sotva som vypadla z postele už sa na mňa zosypal rodinný program. Teda nie že by som nebola rada, ja som sa na to dokonca tešila, lenže keď už sa to rozbehlo, zistila som, že sa mi hlava krúti viacerými smermi naraz a to už mi ako dobrý nápad neprišlo. Nič som nestihla, nič som neurobila, nič som sa nenaučila, bordel ako v tanku všade kam sa pozriem. Tá zmena na prítomný čas v slove "pozriem" znamená, že sa od rána nič nezmenilo.

Som mierne frustrovaná. Keby nebolo môjho životabudiča - aerobicu - asi by som zakapala na lenivosť a depka by ma zasadila do postele so šálkou čaju, keksami a nejakou dobrou knihou, slzami v očiach pre všetky neprávosti čo sa na mne dejú a myšlienkou na to, že umrieť je lepšie ako prežiť. 

Nikdy som tomuto druhu pohybu nefandila, ale ostatné mesiace som z toho úplne hin. Ale ja vem prečo, lebo idú kilečká a centimetre dole jak keď hnilé jablká zo stromu padajú - jednno za druhým. A ešte aj tie endorfíny po cvičení, keď si s babami cestou domov zapálime - ako odmenu za tú drinu... Extáza.

Ale čo ja som chcela povedať je, že v takýto deň márny, úplne lenivá po hodine cvičenia si lahnem k telke a len tak prepínam, ako podmaz (k brouzdaniu po internete) to nechávam na nejakom tom tanečnom programe - let's dance myslím - A TAM aby ma nejeblo... Tá pičura stará vráskavá jak vráskavec ozrutný, hádam najstaršia je tam a tie jej nohy (ebénci) má jak modelka a dlhééééé, až po zem. Tak kuknem na tie svoje špajgličky krátke a svalnaté ako nohy poriadneho futbalistu, že len hóóóódne vysoké opätky to zachránia a dokonalá depilácia, a endorfíny aj s dobrým pocitom jedinej aktívnej hodinky, tejto blbej nedele, sú definitívne a nenávratne v prdeli.

Saturday night and Friday I'm in love

Párty v duchu starých známych čias. Cool. Vyčačkujeme sa, nastajlujeme, ale zase nie moc, tak do prirodzena, na rockový štýl a trocha romanticky a voňavo. V našom bare je žúr a akcia na vodku a iné mňamky. Roztočíme to vo veľkom štýle, ruka nad hlavou...

Ja vôbec nie som taká stará, aká stará sa niekedy cítim v pracovné dni, keď sa sotva dovlečiem domov z roboty, aby som si sadla na hodinu k učeniu, nad ktorým skoro na sto percent zaspím.  

Staré časy znamenajú starých priateľov a staré miesta, staré vtipy, staré známe songy a  čo je najdôležitejšie - zaručenú zábavu.  

Do rána. 

Opuchnuté nohy od tanca a skákania, opuchnuté oči a hlasivky. V hlave masaker - a hlavne ráno (ako z reklamy na kávu). Ten dokonalý pocit šťastia, že toto ešte stále môže byť, a prudko :).Len na to treba tých správnych ľudí.

Večer sa rozbiehal tak pomaly, že sme si najskôr mysleli, že o desiatej kapor a ideme domov, sebaovládaním a vzájomným presviedčaním (vodkami, jackmi a niečím čoho meno si nepamätám) sme sa dostali z tej patovej situácie a nakoniec sa to celé vyvinulo samé. 

Tí správni odišli a zdravé jadro ostalo (ako hovorí moja mama - ona je inak hovadsky múdra, len mi chvíľu trvalo prijať, že sa oplatí ju počúvať, ono priznať, že mama má pravdu nie je práve jednoduché, a do očí jej to povedať nemôžem, to by bola samozrejme na koni, ne?). 

Ráno som sa dotackala domov, som si skoro istá, že som zobudila minimálne dvoch susedov  - a nech:), aj napriek minimu krvi v alkohole som sa skultúrnila (rozumej odmaľovala a hodila do pyžama, umyla zuby a prečesala úbohé vlasy plné laku a gélu) :) a ľahla do postele. Svitalo. A za oknom mi štebotala háveď operená, síce pekne, ale na moje úbohé najebané nervy.

Badoooooo

Pred časom som opustila našu krásnu milovabú krajinu a odtafárila som sa preč (no jasné, že som už zase doma), aby som bola v spojení so svetom, založila som si kontá na niekoľkých social networks - väčšinou po tom, čo ma tam pozval nejaký kamarát, veď aby som nestratila kontakt s domovom a tak (permanentný prehľad o situácii doma je dôležitý). Hej a aj na Badooooo som sa hneď prihlásila, a aby sme s kamošmi mohli fotky zdieľať, ajsom ich tam nejaké vycapila. 

Až po pár mesiacoch mi docvaklo, že tie súkromné správy od cudzích chlapov sú vlastne pokus o virtuálne randenie etc... Ach ja hlúpa :). Jasné že som začala Badooo po čase ignorovať (ani neviem koľko "o" to má) :), a dnes mi prišiel mail, že mám novú správu, tak si ju teda pozriem, veď prečo nie, aj tak ju hneď vymažem... Ten systém je celý na hlavu, pretože ponúka na výber (som pochopila z tých 20 správ čo ma tam čakali) prednastavené frázy. Niečo ako ahoj chcem sa s tebou porozprávať, ahoj budeme priatelia? a podobne. A dnes 17. apríla mi prišla takáto správa - "Ahoj, snáď nie je neskoro popriať ti šťastný Nový rok." 

Čo tým ľuďom načisto peče?

Selektínvny výber a intuícia

"Povedz mi svoje meno a ja ti poviem či s tebou pôjdem na rande."

Totiž, každé rande, môže potenciálne znamenať vzťah (alebo každé druhé, tretie...), no a úplne teoreticky môže vzťah znamenať manželstvo - deti - etc, hlavne v tom mojom "nadštandardnom" veku ;). No a ako by som svojmu nenarodenému dieťaťu mohla urobiť to, že sa bude volať napríklad Haluška? Ok, urobím mu krásne detstvo, ale keď príde do školy, budú na neho pokrikovať "haluška holá šuška" a zdravý vývoj dieťaťa je v prdeli ;), ak sa ešte k tomu stane, pre svoj subtilný zjav či pár kíl naviac, šikanované, no konec.

Bude z neho rovnaký trpák, ako jeden z tých z prvého článku. No mám ja toto zapotreby? Nie. Takže selektujem - odteraz!

Na druhej strane máme my, ženy, dar na nezaplatenie - intuíciu. Taká intuícia dokáže zázraky. Keď už si aj selektívnym výberom vyberieme niekoho, koho meno "môže byť" - teda ním rady ovenčíme seba i potomkov, ešte to nie je záruka úspechu, a že nám už pri prvých motýľoch v bruchu, zvonia svadobné zvony v ušiach a počítame koľko hostí musí byť na svadbe, to tiež ešte neznamená, že sme narazili na toho pravého. Znamená to len toľko, že sme nepoučiteľné.

Našťastie pre nás, je tu tá intuícia, vďaka ktorej dokážeme skončiť to, čo sa sľubne vyvíja a nedať šancu tomu cvokovi, čo na znak vďaky "pukrlíčkuje" a trápne zavádza debaty na "Freudovské teórie", ehm, v tú najnevhodnejšiu dobu.

No a potom je ešte jedna vec, a tá nám (mne teda určite) bohužiaľ chýba. Pud sebazáchovy. Tak napríklad pred pár rokmi som padla do pazúrov úplnému maníkovi. Selektívny výber som ešte neaplikovala - a jeho meno som nepoznala a nezaujímalo ma, intuícia nenapovedala katasrofu- toš vlastne zradila, a tak som šla.

...

Dva týždne som mala po celom tele modriny... Zážitok na nezaplatenie, fakt. 

Tak na čo sa vlastne môže jedna žena spoľahnúť, keď na seba samú nie?
No a tak aspoň začínam selektovať ;).

Fucking boys

Zobudila som sa na nesprávny budík, v nesprávnej dobe, na realitu, ktorá ma serie. Nič nefunguje, apsoň nie tak ako by som si to predstavovala - no jasné, život ide mimo moje pravidlá, kto by to bol čakal. Chlapom zajebáva jedna radosť, len sa na to pozrime zblízka. 

Má to krôčik slepačí od tridsiatky (v horšom prípade len pičný chlp k 35) a myslí si to, že je to šteňa. Mláďa, čo ešte nevie čo chce. DO PIČE a poriadne nahlas. Len pár okamihov od mužskej menopauzy, a odrazu si to zmyslí, že je ešte na všetko primladý??? A keby jeden. Oni všetci naraz. Bývať u mamičky a vodiť sa za ručičky, hopky do postele, spověď u kostele...V lepšom prípade sa to osamostatní, no o samostatnosti nemôže byť reč, nevie si to navariť kvalitnú stravu, upratať, NIČ. V byte to má ako po výbuchu, alebo nájazde tatarov, (moja mama by povedala - ježíš veď to vyzerá ako buzerantské doskočisko - fakt) okno sa nedá otvoriť z čisto praktických dôvodov - na kľučke visí terč na šípky (logicky) - takže vetranie nehrozí, čisté a špinavé prádlo rozoznáva čuchom (ble - grc), a na zemi - no skrátka, radšej sa nevyzujte ak k takému zavítate.

Iný druh - Deti? To je nejaká počítačová hra? Aj by som sa zasmiala, keby mi biologické hodiny netikali tak nahlas, že ma budia zo spánku. Dobre, fakt je, že nechcem. Nechcem deti teraz, fakt nie, ale chcem ich - raz. Viem že to bude ručať a ja sa nevyspím bohvieako dlho - moja mama vraví, že už nikdy - a ani nie je na to správny čas, rozumej - kde nikto tu nikto, kto by vhodným darcom genetického materiálu bol. A ak by sa aj niekto trochu súci našiel - aj celkom fešák aj inteligent s dobrými návykmi, čo by ma oplodnil a v lepšom prípade aj s deckom zabezpečil - taký mi celkom nečakane vyrazí dych svojou teatrálnosťou, keď celkom náhodou (na treťom rande) o tému "deti" zavadím (a to ani nie o tému moje či naše deti), že on sa o takej blbej téme nebude rozprávať. Akoby som si už svadobné šaty vyberala, či čo. Kokot, nie? Ale hej.

Posledná skupina chlap(c)ov stredného veku sú lúzry - a chcem ja lúzra? No nechcem. To budem radšej drhnúť okná aj hajzel sama, a tiež si doňho sama naseriem. Taký lúzer prejebe výplatu dva dni po jej príchode na účet (čo mi pripomína FB skupinu - ešte sa raz vyspím a bude výplata, potom sa dvakrát nevyspím a bude po nej - heh). Väčšinou, na nešťasie úbohej ženy nevedomej, vyzerá taký lúzer bohovsky dobre - ležérna lajdáckosť, prenikavý pohľad, aj oblečený môže byť dobre, veď nemôžme hneď vedieť, že má len jedny švihácke rifle a tenisky a vlastne má v peňaženke dvadsať ojro úplnou náhodou, a na čele nemá napísané ja som kokot, utekaj preč. No a kde sa schovávajú všetci tí správni chlapi, s ktorými sa oplatí vôbec strácať čas, aby to nám, skôr narodeným, ako strata času nepripadalo??? No jasné, tie ešteskôrnarodené si ich už uchmatli, TAK!