post 61.

Tento post mal byť o tom, o čom som vám chcela už dávno napísať... Mala som toho tak na 150 riadkov  (ohnivých 150 riadkov) a všetko som zmazala. Predsa len je to kurevsky hot téma a mne sa to tu na nete nechce prepierať tak podrobne. Viete, je to tak osobné, že by sa v tom mohli spoznať minimálne traja chlapi a to nemôžem riskovať, hoci to tu číta len málokto :). Za posledné roky som však zistila, že svet je placka, nie je možné sa minúť, a každý pozná každého. Nie že by som sa bála, že mi niekto z nich príde rozbiť držku, že o nich píšem na nete veľkosť topánok, kapacitu mozgu a zakrivenie penisu, To rozhodne nie. Ale predsa len, povedala som si, že im doprajem trochu súkromia... Nech je im zem ľahká. Všetkým. Takže tento post bude troška iný ako som zamýšľala.  Ale aj tak vás prevedie mojou minulosťou :) a možno aj vtipne... Uvidíme :). Začíname.

1. Bola som mladá a hlúpa, on bol tiež mladý.... A tiež bol hlúpy. Teraz som už múdrejšia a hlavne skúsenejšia a ak by sa ma dnes niekto opýtal, čo by som urobila inak, rozhodne by som mu povedala, že by som nedala panicovi svoje panenstvo. Nedala by som ho v tom veku ani skúsenému šukačovi, ale ktovie?... Oni majú tak neodolateľné grífy, že ruku do ohňa za seba nedám... Nie nie... Už sa totiž poznám skoro sto rokov. Smiech.

Po ročnej známosti som si myslela, že spolu zostarneme, budeme sedávať na verande nášho domu, okolo budú behať naše vnúčatá a my budeme spomínať. Kdeže. Po druhom roku som sa na neho nedokázala pozrieť. Liezlo mi na nervy aj to akým spôsobom sa nadychoval ako sa mu rozširovali nozdry, ako sa na mňa pozeral, ako sa ma dotýkal... VŠETKO!!! Poslala som ho kade ľahšie. Plakal. Dojemné. O týždeň som sa vrátila. Pretože stále plakal. O ďalší týždeň som to skončila a utekala do náruče inému. Odtiaľ ten plač nebolo počuť. Potom som ho už nikdy nepočula plakať, ale v očiach mal vždy taký šialený výraz, keď sme sa stretli... A má ho tam dodnes. Tá druhá náruč hriala iba chvíľu. Po prvé bozky a dotyky... A odrazu som vedela, že chcem byť sama, aspoň na chvíľu. Vrátiť sa do  "detstva" kde sa nemusia také veci riešiť. A tak som opustila tú pevnú náruč so slovami "Nikdy na teba nezabudnem." Plakal. Dojemné. Nevrátila som sa. Pochopila som, že človek urobí čokoľvek, aby si pripútal toho druhého. Nikdy viac som nechcela naletieť slzám ohrdnutého muža...

2. Bola som trošku staršia, stále však rovnako hlúpa. Nestihla som si sama so sebou užiť ani jedno leto a skočila som na sladké reči toho najkrajšieho chlapa. Vtedy bol najkrajší, no teraz už viem, že: "Ak si už myslíš, že si stretla toho najúžasnejšieho chlapa na svete, počkaj si rok dva, možno desať, a situáciu prehodnotíš. Možno neskoro, ale predsa." A tak som v náručí tohto fešáka zabudla na celý svet. Bol on a ja. A nikto iný. Milovala som na ňom všetky zlozvyky, a on (prekvapivo) naozaj miloval mňa. Ale tak zvláštnym sôsobom, ktorému dodnes celkom nerozumiem. Dostal ma po mesiaci a potom ma dostával každý deň sedem dlhých rokov. Veru tak. A po siedmych rokoch, sediac na malom pníku za robotou na cige, obzerajúc si snúbny prsteň a premýšľajúc o verande a vnúčatách... Som vedľa seba síce videla sedieť muža, ktorého držím za ruku, ale nebol to ON. Zavolala som mu a rozišla sa s ním. Nikdy viac som ho nevidela. Plakal. Dojemné. Zlomil by ma, ale..

3. Peter bol niečo ako vykúpením z toho všetkého. Prekusol esemesky od bývalého aj jeho šialené telefonáty uprostred noci. Prekusol aj to že som ho dva krát oslovila menom, ktorým ho rozhodne matka nepokrstila, prekusol aj môj plač aj moje nálady pred počas a po, prekusol všetko a miloval ma. Chvíľu. A ja som milovala jeho. Dlhšie ako on mňa, takže som prvýkrát plakala ja. Nebolo to však vôbec dojemné. Bolo to trápne. 

4. Ivan. Zámerne na 4 mieste no v skutočnosti to bol muž číslo jedna celý môj život. Vtedy skôr chlapec, teraz už ženatý chlap, za ktorým by som sa veru už neotočila. Platonická láska z detstva. Láska s veľkým "L" a malým penisom. Život je krátky a keď sa ocitnete na rázdestí (je to vôbec spisovný výraz???) spomeniete si na ľudí, o ktorých ste si mysleli, že pre vás už dávno umreli. Ivan sa niekedy v čase medzi 2 a 3 narodil znova - pre mňa. Obnovili sme pretrhané putá a spojili ich v jeden nezabudnuteľný večer. A potom ešte jeden a ešte jeden... A ja už ani neviem koľko ich bolo, ale viem jedno, držala ma pri ňom iba tá láska. Nič viac. Lebo nič viac nestálo za to, byť k nemu pripútaná a keď som na to konečne prišla, bolo mi fakt dobre. A odvtedy viem ďalšiu pravdu o živote "Nenechajme si ilúziou dokonalosti zbabrať život. Vyskúšajme si "dokonalosť" a razom zistíme, že láska je SLEPÁ a nie je to žiadna hlúpa povedačka, je to, žiaľ, bolestná pravda." :) Dnes už nie až tak bolestná. Pretože som stretla 5.

5. Volal sa Juraj a celé sa to začalo nevinne a malo z toho byť občasné šukáni... Ale človek mieni a osud mení a osud zmenil... A Juraj tomu rozhodne pomohol. Dovolil, hoci vedel, že máme pravidlá a tie sú jasné, aby som sa do neho zamilovala, dokonca si myslím, že to urobil úmyselne. Takže som mu napísala, že už sa nemôžeme stretávať pretože máme rozdielny názor na náš vzťah. Viac sa neozval a ja som neplakala. No možno som uronila do vankúša dve slzy. 

6. Spisovateľ... Len v skratke, v posteli famózny. Viac o ňom niet čo povedať :) verte mi... 

7. Martin. Chcela som sa mstiť bývalému (toto poradie neakceptuje chronológiu) -takže jednému z bývalých. Chcela som sa mu pomstiť a pomsta bola sladká. Ale úprimne, nestálo to za tie patálie potom. Keď sa to bývalý (aha v tom čase nebol ešte bývalý) :) dozvedel. Peklo na zemi a raj v nedohľadne... Tak tak... 

8. Milanko. Jeden z mojich pokusov zničiť si vzťah, ktorý už aj tak nefungoval. Takmer úspešný. Janka by vám vedela rozprávať :). Ale nebude vám rozprávať. Robili sme to na lavičke v parku. Vždy len na lavičke v parku. A potom z neho vyliezlo, že žije s ženou a jej dieťaťom. A že ich nemôže opustiť. Neplakali sme. Nebolo prečo. 

9. Irish boy. Láska na prvý podnapitý pohľad. Obojstranne :). Bolo to krásne a krátke. A asi to tak malo byť, hoci tie účty za esemesky... Ach jaj... Vrátila som sa. Chcel aby som nechala školu, vydala sa za neho a prišla žiť do Írska. No to iste. Máte ma vidieť :). Akoby mi tou vetou pristrihol krídla. Aj tak som ale bola zaláskovaná a ťahali sme to na ďiaľku. Rok. A obaja sme sa tvárili ako svätci :). Tvárili, správne. 

10. Vianočné prekvapenie. Dať niekomu na Vianoce lásku je romantické nemyslíte? Vziať mu ju 25.12 o 12:00 je svinstvo. Volajte ma sviňa. Niekedy si ale nemôžete pomôcť. Chcete to skúsiť, lebo veríte, že ON by mohol byť ten pravý. Zamilovaný. Stará známosť. Básničky. Milión zamilovaných básničiek každú hodinu. Pridajte si k tomu pocit, že už nikdy nestretnete toho pravého a zaručujem vám, že sa namotáte aj na BÁSNIČKY!!! 25.12 toho (teda onoho) roku snežilo a bola strašná kosa. STRAŠNÁ!!! Skoro mi ruka odmrzla, keď som mu volala a oznamovala tú vec... "Vieš, nič necítim. Prepáč." A bol koniec. Plakal. A bol vytrvalý. Plakal dlho. Dostal druhú šancu. Ďalšie rande... A on? Nepovedal ani slovo. Bol zo mňa tak mimo, že keď som si predstavila našu blízku budúcnosť spolu, nevidela som svoju vlastnú ďalekú budúcnosť... Proste som nebola... O týždeň mi volal, ako víťaz: "Už viem čo je problém. Som pre teba nudný." Drahý "vianočný" bol by si nudný aj pre stopäťdesiat ročnú hluchú a slepú babku, ktorá by navyše mala Alzheimra a pamäť ako rybička (tú trojsekundovú). Samozrejme som ho uistila, že v tom problém nevidím, jednoducho jeho city neopätujem. Nový poznatok o mužoch: "Ak ich chcete opustiť, úprimne klamte!!!"

11. Zabudnime na 11. Dôležitá informácia pre všetky ženy "9 centimetrový penis je príliš veľký klitoris!!!"

12. Bude to znieť veselo? Zabudla som :))))))

.

.

.

Spomenula som si... Však majster Viagra... Moja pamäť je ku mne milosrdná, idem opäť zabudnúť ak dovolíte :)...

13. Môj pán dokonalý. Posledný vážny (a spätne asi aj prvý) :) vzťah. A láska, áno, slepá láska, ale už nie tá, čo si všetko odoprie. Už taká, čo hľadá iné možnosti, chodníčky a cesty a taká, ktorá bola by bývala dokonalá keby... Ale v rozprávkach je keby na mieste, nie v realite a preto som tu... Teda tam... Rozchod bolel. Dlho a silno. Plakala som. Plakal. Bolo to zúfalé. Ale... Je leto... A všetko je preč. Ďalšie poznanie do života: "Počkaj do leta, bude dobre." Treba mať však aj priateľov, ktorí vás podržia keď je najhoršie. Vďaka za nich...

14. 15 a 16. tieto posledné "výpadky súdnosti" už poznáte, bol to ten pred dovolenkou, na dovolenke a pred a po nej :) o tých sa už nechcem rozpisovať :), no a Sweetie ako číslo 16. Píše veľmi málo. Mohol by aj viac, keďže sa budeme brať... Ale jemu to stále nedochádza :). A nechcem ho ešte takto na začiatku vyplašiť, to chápete nie? :)... Takže takto to bolo... Môj život v skratke :)...

17. Viem že predbieham, ale mám jeden tip :)... Počkáme si do septembra??? Idem na tom zapracovať. nemôžem nič nechať na náhodu keď už Sweetie nekoná dosť akčne :). 

Želám dobrú chuť k nedeľnému obedu (je nedeľa vak?) :) a veľa pekných letných zážitkov...