Vzťahy sú komplikovaná záležitosť. Všetky. Priateľské, rodinné, partnerské, pracovné... Nikdy nemôžete prestať byť v strehu, nikdy totiž neviete, kedy vášmu "spoluvzťažníkovi" prepne, a keď sa to stane, všetko je razom v prdeli.
Deje sa mi to rovno pod nosom, každý deň som vystavená informáciám, ktorým nedokážem uniknúť. A tie informácie ma ťažia, pretože keď mi moje vzťahy hovoria o svojich vzťahoch, a ja vidím, že sa trápia, tak čo by som to bola za "spoluvzťažníka", keby som ostala nezainteresovaná? No to dá rozum. Takže ja sa interesujem a som akože "v tom" a musím to všetko riešiť, pretože moji "spoluvzťažníci" majú pocit, že keď nemám chlapa, tak mám čas, chuť, energiu a potenciál riešiť ich vzťahy a problémy, lebo asi nemám čo iné robiť... Vôbec im nevadí, že sa vyžívam v tom, že môžem nerušene pracovať na rozvoji svojich zručností, intelektu a duchovne, že nemusím, ale môžem... Že mám svoj voľný čas iba pre seba a nikomu sa tak nemusím zodpovedať, keď chcem jednoducho preflákať sobotu v teplákoch, alebo dokonca v pyžame. Vôbec si nevšímajú moju rozpoltenosť, keď im hovorím o tom, že sama neviem či chcem Mareka len z princípu (že on nechce mňa) a teda ide o ješitnosť, alebo či mi mimozemšťania náhodou neurobili lobotómiu a ja som čiste náhodou neosprostela (nakoľko poznám všetky "proti", ktoré ma majú od neho držať na sto honov a ďalej)...Tiež vôbec neriešia to, že niekde v pojebanom Írsku je chlap, ktorý mi vypisuje horny messages a ja s tým tiež nič nenarobím, ale apoň troha sústrasti keby prejavili, alebo to... viete čo myslím... spolupatričnosť... ale NIČ!
Oni skrátka za mnou stále chodia a v domnení, že chcem počúvať ich trápenia, sa mi sťažujú na svojich partnerov. No a teraz by som asi klamala, keby som sa tvárila, že nechcem počúvať. Ja chcem. A počúvam, snažím sa povzbudiť. Nikdy neradím, iba konštatujem, vyjadrujem názor. Rady sú zradné, to už viem... Ale sú skrátka okamihy, kedy o ich trápeniach počuť nechcem, keď sa chcem baviť, keď nechcem, aby si niekto na mňa odložil svoje bremeno a bavil sa v beztiažovom stave, zatiaľ čo na mňa padá TEN JEHO vesmír. To predsa nie je vôbec fér, nemyslíte?
Ale ja s tým neviem bojovať... Neviem im povedať "teraz nie" alebo "sorry príď zajtra, dnes je predsa žúrka"... bla bla bla... Chápete??? Ja len chcem jeden víkend neriešiť ich, ale seba, užiť si, zbaliť chlapa, alebo si len zatancovať, prísť domov v noci vo dvojici a ešte než sa rozvidnie utiecť a zanechať po sebe len vôňu čo vyprchá... Namiesto toho, víkend čo víkend nosím so sebou von bremeno niečieho vzťahu, v hlave mi idú myšlienky o veciach, do ktorých ma je len málo a pomedzi to všetko stíham riešiť aj seba samú (ale mám pocit, želen tak na okraj akoby mimochodom)... A potom sa pristihnem pri tom, ako si hovorím "single is better for me"...
5 comments:
aj ja si to hovorievam...(len neviem ci kvoli tomu ze sa snazim presvedcit samu seba ze je to tak alebo ci je to tak naozaj lepsie...no ved uvidime).
btw ty si bola posledne dni jaka kurvesky plodna! chvalim=)
akokolvek to je, nie je to vec nezvratna, takze nemam strach, ze keby to nevyslo so sebapresviedcanim, ze nskoncime v pazuroch nejakeho romantickeho preludu :)
Úúúúúú! Aplauz tvojej plodnosti. Pisateľskej samozrejme.
No ja som toho Rozborila v akcii videla prvá krát, ale zostala som čumieť, až mi sánka spadla...ale inak mi tiež leze na nervy už od dávna, asi odkedy vystrčil čumák z diery.
kazdopadne (haha) suhlasim...nad 20 je to uz celkom supa, teda ja som to nezazila,a le z toho co som pocula, si myslim ze ani nechcem (kamoskine slova "cakas kym sa urobi" ma sice rozosmiali ale nenadchli pre nieco podobne)
Post a Comment