v paralelnom vesmíre máme dve deti a psa

Keď som bola úplne malá (rozumej dieťa predškôlkárskeho veku), chodila som do jasiel, jasné že si z toho nič nepamätám (až na jeden frustrujúci zážitok z dňa matiek), ale mám mamu a otca a tí toho teda pamätajú že až. A keď je príležitosť, čo našťastie nie je často, spomínajú "aká bola tá naša malá Girl ukecaná, keď ostatné deti ešte len šťali a srali do plienok a celé dni spali, maximálne dadada zo seba vytlačili atakďalej atakďalej", kam tým smerujem? Že od raného detstva sa mi huba nezavrela a mlela som a mlela a potom som bola trochu staršia a nič sa nezmenilo, stále som rozprávala a mamina sa ma často pýtala či ma pusa nebolí, lebo že ju už bolia uši... Ale mňa teda pusa nebolela a tak som rozprávala a rozprávala ďalej. 

A potom som stretla Ivana. 

Bola to moja prvá láska. Jasné, že to nedopadlo, ale na tom vôbec nezáleží. Ivan je dnes btw. ženatý a má dieťa, a čert mu to bol dlžný za tie jeho úlety a zálety, lebo mu na očiach aj dnes ešte vidím, keď ho náhodou stretnem, že horí túžbou ovoniavať moje vlasy, bozkávať Monikine pery, a milovať Mirku. Ale ani o tom som nechcela. Keď sme sa stretli, mala som trinásť a vtedy som prvý raz v živote zažila svoje vlastné mlčanie. Jednoducho mi navrela hrča v hrdle v momente keď som sa na neho pozrela a skončila som. Akoby ma vypli. 

Pretieklo veľa vody a mne sa to už nikdy viac nestalo, len keď som stretla náhodou Ivana, alebo keď sme sa stretli a milovali sa po rokoch, Ivan bol ako zaklínadlo, abrakadabra a Girl mlčala ako hrob. 

Keď som mala asi dvadsaťdva rokov, Barborka, moja kamarátka mi tvrdila, že láska môže prísť aj po čase, že sa nemusím vždy bezhlavo zamilovať na prvý pohľad. Neverila som jej, ja som vždy išla do vzťahov po hlave a ak to tam nebolo hneď už som nedala šancu ani tomu najlepšiemu chlapovi na svete... 

A človek žije ďalej. Niektoré veci sa nemenia. Ukecaná som stále rovnako a zamilovávam sa tiež bezhlavo ako kedysi. A potom príde božský. A ja si vravím, nič ma na ňom neláka, je to obyčajný chlap a veci idú. Ale odrazu sa niečo stane, niečo sa povie, alebo len gesto, ani neviem, a ja nemôžem hovoriť, navrie mi hrča v hrdle, ale kedysi a čokoľvek chcem povedať, ostane uväznené vo mne a potom sedím a pozerám sa na neho a dochádza mi, že milujem oveľa viac všetko to zlé na ňom, čo ho odlišuje od akéhokoľvek iného dokonalého a vhodného kandidáta na lásku. That's the point girls...

Takže v skratke, božský prikvitol na chatu vo veľkom štýle v sobotu popoludní, ešte z neho razilo spredminulej noci. Pobozkal ma na privítanie dlhšie ako inokedy. Chýbala si mi. What the fuck??? Chýbala som mu? Aj ty mne. Úsmev. 

Pijeme, hulíme, bavíme sa (no jasné, ja ne, sedím jak pena). Niekedy nad ránom ideme spať. Hasíme oheň púdom moču (ale ne haha, to až poslednú noc nebudeme grilovať na šťankách), spí skôr ako ja, len zo spánku cítim, že ma drží za ruku, stiahnem sa a schovám ju pod perinu. Raňajky a čerstvá káva, lákam ho na záhradu a chvíľu nezáväzne konverzujeme, uštipačná poznámka, varovný pohlavok a pohoršený pohľad jeho smerom, vracia mi to po zadku a s takým tým úsmevom, čo by bol šibalským častovaný byť spisovateľ z čias dávno minulých, ale ja som len dievča dvadsiateho prvého storočia, toš povím že milý jak hovado. A odchádzam a za mnou jeho pohľad prilepený na tom zadku.

A potom ďalší večer a on si pletie korbáč, aby zo mňa mohol dušu vymlátiť v pondelok a ja mu pomáham, z mp3ky hrá nothing compares to you a ja sedím a on stojí, a pletie a ja dvíham zrak a on (inak milujem tieto opisy, že aj a ja on a ja a on hehe) takže on pozrie mne do očí a ja jemu a vtedy ide ten prekliaty refrén a obaja s tým pohľadom v sebe si tak polohlasne že nothing compares to you, a potom úsmev a ja sklopím zrak a  on pozerá na korbáč a pletie ďalej. 

A potom ešte všetko možné, čo ja ako žena mám právo nazývať znamenia a on ako chlap má právo brať to ako celkom obyčajné veci a nepridávať im dôležitosť. Alebo aj ne, ale kto to má vedieť, keď tu nemám Alexa, ktorý by mi povedal, ten chlap ťa nechce, ruky preč, a nemám tu toho istého Alexa, ktorý by nakoniec prišiel na to, že ma miluje a mohli by ísť titulky a všetko by bolo ako má byť... Chápeme sa ešte?

A prišla posledná noc. A on odišiel spať asi o dve hodiny skôr ako ja. Mali sme spolu izbu samozrejme ale postele do "eLka" teda hlavy pri sebe. Keď som prišla do izby, v ušiach mal slúchatká a hudbu na plné gule, tak som mu ich vybrala z uší a on sa zobudil, a vraj to mal tak nahlas aby sa zobudil keď prídem, lebo vedel, že mu to budem chcieť dať z uší von jasné ne, a že sa chce rozprávať a tak sme sa rozprávali, zabite ma, nepamätám si o čom :). 

V noci ma držal za ruku a hladkal ju a popri tom chrápal jak drevorubač a mne sa snívalo o divých včelách (neviete niekto vykladať sny?) tak to bol pekelný sen, že v obchodnom dome, každá miestnosť do ktorej som vstúpila sa zrazu smenila na roj divých včiel a ja som nemohla dýchať aby mi nevleteli do nosa a do úst, no hádajte čo, vôbec som sa nevyspala, a ešte aj chrápal a mne bola zima a vôbec. 

V pondelok ma zmlátil a oblial, dostal po vajci a zložil zopár komplimentov. Martin, ted akamarát čo bol s nami (prevažne božského kamarát) mal počas chaty zopár vetičiek, ktorými nás nazýval párom a podobne, ale dovolili sme si to odignorovať. A potom vraj mám byť trpezlivá, ale aj to už si nepamätám prečo. Sakra hulení je na piču v takéto rozhodujúce momenty...

Viezol ma domov, prespala som celú cestu, bolo mi zle, zima a bola som unavená. Občas som sa na neho pozrela, keď som sa prebrala a on sa pozrel na mňa, aj ma prikryl keď mi mikina padla z ramena... Objal ma a pomohol s vecami k bráne... A zase je preč... 

V sobotu je ďalšia akcia na ktorej sa vidíme, ak už tento raz nič neurobím, tak mi príďte jebnúť pár po papuli, upresním miesto a čas. 

Skoro by som bola zabudla, absolvovala som pohovor na zaujúmavé miesto (viac info zatiaľ nemôžem poskytnúť, vodnárka, tebe chcem zajtra písať list, tak si počkaj), a to bol jeden z aspektov prečo som sa na chate nevedela veľmi uvoľniť, hold stres je sviňa a ja nenávidím slovo nenávidím a tajomstvá. Baby, do mňa.