and no one will know...

... torchu prirýchlo, torchu spomalene, 

lenivo, zbesilo, nadoraz, riskantne, so záchranným pásom...

dnes... 

nejem, nefajčím, neklamem, nemilujem... 

neriešim... 

iba počúvam... a učím sa žiť... 

lebo všetko už tu raz bolo...

bielou kriedou

Bielou kriedou do snehu napíšem tisíckrát miluj ma. 

Nechám ťa stáť na konci ulice a zájdem za roh. 

Nezavolám ti, keď nájdem zmeškaný hovor, 

a náš bar vymením za putiku na konci sveta. 

Len aby som už nikdy nemusela vidieť iskru v tvojich očiach, 

počuť zvonivý smiech z tvojho hrdla, 

a cítiť teplo tvojho objatia. 

Potom aj bolesť je menej bolesťou, 

aj radosť je menej radosťou. 

Strácam to, čo som nemala... Ale získam viac... 

Slobodu, ktorú som si dobrovoľne vzala. 

Tak napíš do snehu bielou kriedou, že ma nemiluješ, 

nechaj ma stáť na konci ulice a zájdi za roh. 

Neotáčaj sa. 

Už nikdy.

sex drogy a rock 'n' roll

To bol zase nápad na strechu večer liezť...

Nedeľa.
- Vraj vedci vymysleli vakcínu proti alkoholizmus. 

- To akože ťa ako decko zaočkujú a ty nebudeš v puberte ani nikdy vymýšľať s chlastom? Cool.

- Nie nie. To ti pichnú nejaké modifikované pičoviny, ktoré nedovolia tvojim enzýmom spracovať alkohol a tebe je po chlastačke tak zle, že vraj nabudúce po alkohole nesiahneš. 

- No tak ďakujem, neprosím, radšej budem víkendový alkoholik aj naďalej, heh... 

Sobota.

Myslela som si, že to bude ďalšia obyčajná sobota v bare, nič prevratné. Ale začali sme s babami z baru vodkou, pokračovali sme vodkou (oni poctivo pracovali a ja som ich poctivo opíjala), preložili sme to pár šlukmi a zakončili vodkou :). Jasné, že mi bolo zle, ale  nie tak, aby som nebola sexi a očarujúca, keď okolo polnoci prišiel. 

Krásny, vysoký, usmiaty, ostrihaný, dvojdňové strnisko, nové topánky a zase voňal - fuck. Odrazu sa celý vesmír - môj vesmír - teda on - začal točiť len okolo mňa. Pochválil ma v piatich minútach od hlavy po päty. Povedala by som, že satisfakcia, ale toto bolo lepšie. O štvrtej sme ostali v bare už len my dvaja. Zatvárali, tak sme  išli tancovať. A to sa len začali diať veci. Priznávam sa, že som vedela po úvodnej puse a prvej vete, že sa večer skončí nejako podobne, ale realita ma prekvapila, úplne že moc :), a potešila. 

Did I say that I need you

Did I say that I want you

Oh, if I didn't I'm a fool, you see

no one knows this more than me...

Úprimnosťou človek ďalej zájde, menej si ublíži, viac získa, vie na čom je, a aj keď pravda bolí, je lepšie ju poznať na začiatku... Nedúfať, alebo dúfať, ale vedieť, alebo dúfať, nevedieť, ale tušiť... Skrátka racionálne ja poznajúc pravdu pomôže zamilovanej duši, uzdraviť sa skôr... That's it. 

Jediná nemilá vec je to, že potom všetko znie ako obchodná dohoda. Ale má to svoje čaro. Takže sme tancovali. Telo na telo, celkom mimo rytmus, mimo štýl, mimo celý tento malý bezvýznamný vesmír. Až by ste mali pocit, že nič iné okolo neexistuje. 

- Girl, teraz sa budeme bozkávať. - povedal ako samozrejmosť a nedal mi čas protestovať (asi by som ani nie, ale ak by mi ten čas dal, aspoň by som namietala, že to nie je len v jeho kompetencii, rozhodovať, no ale bolo to LEN v jeho kompetencii)... Keď po pár sekundách prestal, bola som zaskočená, že hm, asi mi to dnes nejde, nebola som vo svojej koži, mala som "také tie svoje dni" a tak vôbec. 

- Girl, toto nemôžem robiť, ty si dobré dievča (povedal dievča nekecám), a ja k tebe chcem byť úprimný, nechcem ťa namotávať. (kks to už lepšie ani nemohol urobiť, že?)

- Ok. Beriem to na vedomie. Ale teraz už nerozprávaj a rob to, prečo sme prišli. (drsná Girl, že, buďte hrdé na mňa). Keď sme si o chvíľu vysvetlili, že z toho nič nebude, že sme len dvaja ľudia čo na seba vo vesmíre natrafili, majú chuť na rovnaké veci a chcú to hneď, pobrali sme sa domov, vraj bude fajn, keď si budme robiť navzájom príjemný pocit. Tentokrát zavolal iba jeden taxík :). Nebola som sviňa. A to, že mám "tie svoje dni", som mu povedala ešte skôr, ako volal taxík (zapôsobilo to dokonale) - To nevadí dievčatko, budeme sa iba túliť, to môže byť tiež príjemná skúsenosť. 

Mohli by ste si domýšľať, čo všetko nasledovalo. A aj budete musieť, pretože nemôžem zachádzať do podrobností - FAKT že nie :). Ale trvalo to do nedeľného večera. A bolo všetko, aj to čo vám hneď nenapadne :), ale možno o chvíľu hej. A varili sme si obed. Teda presnejšie on varil. Ja som nebola schopná ani cibuľu pokrájať jak mi bolo zle, bála som sa, že si odrežem prst trasúcej sa haxne :). Jedol tiež len on. Nemohla som. Nalačno si viac užívam motýle v bruchu. No a čo. Dohoda znela tak, ako znela. Ale nikto nepovedal, že sa nemôžem zamilovať. 

A ak nie je úplný chuj, nestalo sa to naposledy...

ako z chlpatej deky...

Ja viem. Som trápna. Krava. Blbá. Viem. VIEM TO. Nemusíte mi to pripomínať. Ani mi to prízvukovať. Nemusíte vravieť, áno si, my sme ťa varovali bla bla bla... VĎAKA. Som krava. 

Ozaj, to len tak na okraj, môj veľký brat si založil FB konto (dobre počujete - teda ak čítate nahlas, inak dobre vidíte), môj veľký brat. A viete koho si pridal prvého? Mňa. Nie je to rozkošné. Tak som mu hneď volala, že je konečne cool a on sa so mnou bavil celé tri minúty a 20 sekúnd, ani raz ma nenazval krava (aj keď som), mal v hlase jemný náznak ostýchavosti (bol doma, takže easy) a zajtra za mnou príde do práce. A ja som položila prvá - asi že prvýkrát v živote.

Čím som staršia, tým ho mám radšej. A to je super, lebo ako deti sme sa nenávideli, ale tak neľudsky. Jednoducho sme sa nenávideli. Najviac. Na smrť. Želal mi ju trikrát denne, tú smrť. Ja jemu každú minútu našej spoločnej existencie. Hrozné. Teraz ho milujem. On mňa ešte asi nie, ale už ma nenenávidí, dokáže dýchať rovnaký vzduch ako ja a najhoršie oslovenie je krava, a to je už jaký pokrok, keď som bola doteraz len  - no to je nepublikovateľné - (to je pičovina, je to publikovateľné, bola som debilná piča, jeblá pubertálna vyrážka a podobne... jaj a ušatá - a to mám malinké uši, že normálne aj zle počujem jak sa mi dostáva cez tie malé laloky zvuk do ucha, fakt ale, nekecám, čistím ich furt, a ani mi neodstávajú, ale tak on je trochu debil...) heh...

Toto bola jaka mega vsuvka, že? A o čom som to chcela? Jaj... Už sa mi o tom ani nechce. Baby, viete čo? Ja idem konečne začať (zatiaľ parttajmovo, ale predsa) robiť v obore, tj. to čo som vyštudovala. Takže nie nadarmo mám tri diplomy a 9 rokov štúdia :), baby, ja som úplne totálne nadšená. Mega. Najviac... Tešte sa so mnou prosím, lebo ja potrebujem povzbudenie. A som úplne hin z toho... Chápete ne? Nemôžem spať, odkopávam sa v noci, a som permanentne nadšená tudíš vzrušená, ale nie sexuálne, len tlak mi vyskakuje a adrenalín a všetko :).

No, ani toto nebolo to, o čom som chcela hovoriť. Ale poviem to tak od piky, aby ste vedeli ,že som v tom prakticky nevinne, ok? Takže. Posledné dni začínam riešiť svoj biznis plán, nakopol ma kamarát, takto večer pri pivečku na Nový rok, no a ja som sa toho chytila (jak hovno košele sa hovorí), lebo vodnárska povaha sa nezaprie a vo mne sa nezaprie aj to, že svoju prácu milujem... Tak som to rozbehla a idem konečne na to, vo veľkom štýle tentokrát... Aby bolo jasno :).  No a poznáte ten pocit, keď sa na niečo strašne moc tešíte a musíte sa pochváliť priateľom a musíte na to myslieť a každému, kto stojí za to to musíte povedať? A tí ľudia, čo vás fakt majú radi s vami potom zdieľajú vašu radosť a tá sa násobí? No tak toto sa mi prihodilo. A kontaktoval ma vyšukávač (na margo môjho biznis plánu samozrejme)... Lenže ten ma už nebere, aj keď ok, minule som sa s ním stretla viac menej náhodou, teda úplne náhodou, a sme sa skoro pomilovali na, no... vlastne na ulici :), no, pred barom, ehm... ups. Nevadí. A dnes mi vypisuje celý deň, že ako sa mám a aký bol Silvester a už mi poslal snáď 8 správ a zjavne ešte neskončil, hot hot... :) - vsuvka - práve som ukončila konverzáciu s vyšukávačom a jeho posledné slová boli "prinesiem ti aj kvet aj sa už na teba teším" - no nech ti nejebe :). A ani o tomto to dnes nemalo byť. Ale tak poteší ne?

Je to o tom, že v celej tej mojej radosti, eufórii a všetkom tom citovom pretlaku myslím zase na Mareka. Nie tak ako doteraz. Len si ho predstavujem. A ani nie už 24/7, ale len tak občas. Napríklad ráno, na obed, večer a v noci :)...  Ako príde "domov" a teší sa so mnou, že mám biznis plán... A potom uvarím večeru a on mi masíruje nohy, pretože chce a rozprávame sa o čomkoľvek. Má na FB zase jednu brutálnu fotku, zakázala som si liezť mu do profilu, už som tam nebola od včera, odpustila som mu aj tie oči, aj to že je chuj, aj to že sa ku mne správa príliš milo a jebe ma to, a odpustila som aj sebe, že naňho myslím, ale aj tak som si vedomá toho, že je to riadna pičovina... Chápete? Mám imaginárny vzťah. DO PIČE TAM!!! (ospravedlňujem sa za prípadné vulgarizmy, inak sa cítim veľmi dobre)...

Aha, a posledná vec, to som už spomínala, ale prízvukujem, nie je to muž môjho života, keďže priniesol mozartove gule. Ak by to bol chlap môjho života, priniesol by rafaelo, alebo ferrero, alebo milku jogurtovú, jogurtovo jahodovú, alebo kinderbueno... Alebo by nepriniesol nič, len by ma "zlomil" v polovici a pobozkal by ma tak, aby som na to do smrti nezabudla, alebo... Ok... Skrátka a dobre, nie je to ON...

A dnes som videla krásny film, myslím že sa volá "Timer" v origináli, inak že stopky lásky, no to je jedno a tak som si uvedomila, že aj ten čo nám je súdený, nám môže poriadne liezť na nervy :), hm...

... a tak sa to všetko začalo... odznova

Dnes je prvý deň nového roku. Je to nový malý začiatok. Klišoidné reči a tradície či povery sú na pravom mieste práve dnes. Hovorí sa, že ako na nový rok, tak po celý rok. Som spokojná. Dnešný deň bol skvelou ukážkou toho, ako by to malo vyzerať po zvyšok roka. 

1. šošovicová polievka - treba ju jesť na nový rok, aby boli v dome vždy peniaze, tohoročná šošovica bola skvelá, mňam... 

2. oddych - vyspala som sa doslova a do písmena ako šípová ruža :), tak Ruženka, ok... žiadne kruhy pod očami a obdivne, po mnôžstve skonzumovanáho alkoholu, bez opice :), len tak ďalej girl...

3. domáce práce - navarené, upratané, tak trochen požehlené, zhliadnutý treťotriedny film, ktorého pointa mi unikla, ako aj názov :)... 

4. práca - tá moja, čo ju tak milujem, nie tá náhradná, čo ma živí, a zarobených 20 eur na hodinu :)...

5. stretnutie s priateľmi - púšťanie lampiónov šťastia, želania, veľa želaní... láskou nabitá atmosféra aj stratosféra :), no na prasknutie... a tí najlepší ľudia okolo mňa...

6. príkladné staranie sa o domácich maznáčikov, a hlavne že sú ešte tu :), nikto sa neposral... veľmi vydarený deň heh...

7. žiadna hádka, s nikým, žiadne hlúpe telefonáty, len tie čo mi robia radosť, (vo všeobecnosti, nemám rada telefonovanie, aj keď milujem svoj iPhone) :)

8. no dobre, toto je asi dosť zle, ale aj tak - celý deň v teplákoch - to milujem

9. kapria šupinka do peňaženky pre šťastie a peniaze - no, ano, treba si tie prachy poistiť... čo keby tá šošovicová nestačila... :)

10. žiadne predsavzatia...

Za kratší koniec

Paradox môže byť:

• protirečivá, takmer alebo naozaj nezmyselná výpoveď, špeciálne najmä:
  • v logike: formálne správny úsudok, ktorého výsledkom je logický spor,
  • v literatúre: naoko protizmyselný spravidla vtipný výrok, tiež: paradoxon,
  • paradox (matematika)
  • paradox (štatistika)
  • paradox (ekonómia)
• vo fyzike: jav zdanlivo odporujúci všeobecnej skúsenosti, ale pochopiteľný z hlbšieho štúdia prírodných zákonov,
• absurdný dôsledok nejakej teórie alebo praxe
• v poľovníctve: druh brokovej hlavne,
• softvérový výrobok od Borlandu,
• bratislavská punková skupina,
• britský drum and bassový hudobník Dev Pandya,
• album skupiny Steppenwolf,
• fiktívna skupina,
• developer video-hier.

zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Paradox

* * * * * * * * * * * *

• Človek je stelesnený paradox, uzlík protikladov. (Charles Caleb Colton)

• Je pravda, že k láske patrí premena nášho “ja”, ale je to skôr jeho rozšírenie než obetovanie. Skutočná láska je činnosť, pri ktorej sa všetko, čo dávame, znova doplňuje. A nielen to: naša osobnosť sa nezmenšuje, ale zväčšuje, nevyprázdňuje, ale napĺňa. V istom zmysle je láska rovnako sebecká ako neláska. Znova sa tu stretávame s paradoxom, že láska je súčasne sebecká a nesebecká. (M. Scott Peck)
• Je to paradoxné, ale schopnosť byť sám je predpokladom schopnosti milovať. Kto sa pokúsi byť sám so sebou, pozná, aké je to ťažké. Pocíti nepokoj, nervozitu, či dokonca úzkosť. Bude mať sklon k tomu, aby svoju neochotu pokračovať zdôvodnil úvahou, že to nemá cenu, že je to hlúposť, že to zaberá príliš mnoho času. (Erich Fromm).

zdroj: http://sk.wikiquote.org/wiki/Paradox

* * * * * * * * * * * *

  

Naše mysle sú plné paradoxov, naša láska je plná paradoxov, aj naše domovy sú plné paradoxov. Pretože celý svet, vesmír, život aj to po ňom, všetko je plné paradoxov. To aby sme sa mali nad čím zamýšľať, lebo paradoxy sú oveľa lepšie a zaujímavejšie ako pravdy a hľadanie pravdy je utópia, zato hľadanie paradoxov, to je výzva. A zábava...

Základná premisa je, že v láske nič nie je v rovnováhe. Z toho vychádzame. Jeden miluje viac a druhý menej. To je prirodzené. Ale iba do okamihu, kým to jeden (vieme ktorý, alebo ak nevieme, napoviem - ten čo zistí, že miluje menej a logicky je milovaný viac) nezačne zneužívať, to už je totiž začiatok konca vzťahu (lebo do vzťahov a k láske nepatrí vypočítavosť, pokiaľ nejde o vypočítavosť toho ženského druhu, ktorá sa v bežnej komunikácii nazýva manipulácia - tá je povolená - sú to napríklad slzy). Ono to totiž v tých dobre fungujúcich vzťahoch funguje na dvoch základných princípoch - alebo sa tí dvaja nevedome striedajú v tom, kto viac miluje (ojedinelý jav), alebo si primárne neuvedomujú, že milujú menej/viac ako ich polovička. Až do tohto okamihu je všetko v poriadku a život plynie. Ľudia sú spokojní vo vzťahoch, v ktorých veci fungujú tak ako majú, idú poporiadku a občasné výkyvy či disharmóniu vedia obhájiť (napríklad PMS, alebo meškaním na futbalový zápas,a lebo iným meškaním... heh).

Paradoxom v láske je, že viac trpí ten, čo miluje menej. 

Možno to nie je exaktne dokázateľné, ale moja Eva a ja to máme odpozorované a zažité. Verte mi. Na tento problém sa však musíte pozerať zvonka, teda na vlastnom vzťahu to neuvidíte a to minimálne preto, že každý si v tom svojom vzťahu myslí, že miluje viac/menej a to podľa pohlavia veku a vierovyznania :)... Skrátka, tento paradox sa najlepšie pozoruje na pároch, ktoré máte vo svojom okolí, ideálne je, aby spolu boli minimálne rok, nie však dlhšie ako tri až päť rokov. V tomto období je tento paradox najhmatateľnejší :). 

Užite si rok 2011 plný paradoxov, zdravia a lásky. A aby vám nikto nepolámal krídla. Amen.

 

 

Just breathe

Je mi trochu do revu a trochu do smiechu. Trochu smutno a trochu veselo. Trochu heartbreakersky, a trochu heartthrobovsky. Trochu Perl Jam a trochu Anna Nalick. A úplne "breathe"... Nemám rada konce - konce vzťahov, života, filmov, roka, prázdnin, dovoleniek... Je to taká beznádejná doba plná očakávania, akoby sa malo všetko zmeniť len preto, že príde prvý január, alebo, že si niekto uvedomí, že sa TO predsa nemôže skončiť a niečo urobí a potom príde šťastný "koniec" ako z romantickej komédie a ľudia sú dojatí, lebo presne toto čakali a presne toto prišlo. 

A aj keď vieme, že sa nič nezmení, dávame si hlúpe nedosiahnuteľné predsavzatia, veríme na zázraky, ktoré sa rozhodne nedejú prvého januára a dúfame, že TERAZ už sa to všetko zmení, že zásadný krok nášho života sa udeje práve vtedy, keď sa niečo končí. Že prestaneme fajčiť, schudneme, zamilujeme sa alebo si aspoň udržíme chlapa po prvé výročie. Čakáme, že tesne pred koncom sa ON otočí a povie niečo ako "milujem ťa... počuješ MILUJEM!!!" a potom sa nám vrhne k nohám, teda pardon, okolo krku a v bozku nášho života začnú záverečné titulky, ktorými sa všetko len začína. A snívame o tom donekonečna. Teda spoň ja určite. Lebo keď sa to môže diať vo filme, a človek chodí do kina, teda aj chlapi občas zablúdia na film pre nás ženy, čo stále veria na zázraky, tak sa to už hádam museli naučiť a ja neverím, že po tejto planéte chodí chlap priemerného vzhľadu a IQ, ktorý by ešte nevidel romantický film s "happíkom", no uznajte... 

A vlastne čo je zlé na tom, že človek ešte dokáže snívať? Možno predsa len prestanem fajčiť :)...

He's just not that into you

Na svete existujú iba dve univerzálne pravdy. 

Tá prvá je, že Zem je guľatá. Ale všetci predsa vieme, že Zem nie je guľatá, Zem je elipsoid. Ale tak všeobecne hovoríme, že Zem je guľatá, lebo keď povieme, že Zem je elipsoid, ľudia si myslia, že zo seba robíme bohvieako múdrych, tak hovoríme tú pravdu, že Zem je guľatá, a vlastne nehovoríme pravdu. V tom vidím dosť veľký rozkol, ale pre dnešok to nie je až tak dôležité.

Druhá pravda, ktorá je univerzálna ako vesmír je, že keď chlap chce, keď naozaj chce, tak sa to dozvieme, lebo chlap vie ako to urobiť, aby sme vedeli. Táto pravda, aj napriek tomu, že Zem je len jedna a chlapov je na svete ako makovíc v poliach alebo maku v makoviciach v poliach, je oveľa univerzálnejšia a pravdivejšia, ako tá, že Zem je guľatá. Nie je to paradox? Že univerzálna pravda o Zemi nie je pravdou, ale pravda o chlapoch (o všetkých chlapoch na celej Zemi) je pravdou pravdúcou amen?

Všetky ostatné pravdy vznikli preto, aby mal človek v živote apsoň aký taký poriadok. Čo si myslíte, že najskôr vznikla pytagorova veta a až potom trojuholník? Kdeže. Trojuholník tu bol oveľa skôr, ale človek má potrebu veci pomenovaávať a pitvať, dávať im nové mená, významy a tvary. A nikomu by nevadilo, keby sme nemali poňatia o tom, že ten štvorec nad preponou má obsah zhodný so súčtom obsahov štvorcov nad odvesnami (btw. odvesna je krásne slovo), aj napriek tomu tu táto pravda je, ale nie je to tá univerzálna pravda, ako tá, že Zem je guľatá (hoci aj táto vznikla až potom, čo sa Zem zagulatila ak by ste nevedeli), a to preto, že táto pravda platí len pri pravouhlých trojuholníkoch. To je to isté, ako keby sme chceli hodiť všetkých mužov do jedného vreca. (Aj keď toto občas s radoasťou robíme, že? Napríklad o pár riadkov vyššie, heh).

Niekedy si hovorím, že by som mala prestať premýšľať :), alebo písať...

definitely

Priniesol mi Mozartove gule. Mozartove gule nejem. Rozdala som ich. Pobozkal ma a pripili sme si, lebo na Silvestra nepríde. Objímal ma a celkom "náhodne" sa ma dotýkal a celkom "nenáhodne" ma hladkal medzi lopatkami. Medzi pusou na pravé líce a tou druhou, pri vítaní, mi pochválil nový účes. A potom ešte asi trikrát. Bol šarmantný. A vtipný. A nekonečne dobre voňal. Prečo muži voňajú? Nemali by. Mali by mať neutrálny pach (nie zápach), a nie dokonalú omamnú vôňu, za ktorou máte chuť utekať na koniec sveta, za ktorou máte chuť preplávať oceán, skočiť z mrakodrapu alebo vyšplhať najvyššiu horu sveta.

Lejdy pochopila môj pohľad a od okamihu pochopenia bolo všetko v jej réžii, alebo sa o to aspoň snažila. Nemohla som. Nemohla som prijať žiadosť o tanec, pretože mi zdreveneli nohy, nemohla som prijať bozk pod imelom, lebo mi zdrevenel jazyk. Nemohla som prijať nič, lebo by som sa tak bezhlavo zamilovala, že by mi už nepomohol ani pán Boh. Len tam tak stál a pozeral sa na mňa. Nič nepovedal. Ale jeho oči hovorili za všetko. A tie moje? Kto vie či si prečítal, čo som mu do nich napísala. Že aj napriek tomu, že túžim, aby ma jeho obrovská náruč pohltila, želám si, aby sme sa už nikdy nestretli.

Z baru sme odišli spolu. Ruka v ruke. Bola som opitá. Zavolal taxík. Dva. Pobozkal ma a objal, ešte mi stihol povedať, že som pekná v nových vlasoch, a že mi želá do nového roka veľa lásky zdravia a peňazí (áno v tomto poradí), znova ma objal a ešte raz ma pobozkal. Nakoniec mi dal ešte jeden pohľad. Smutný, ale rozhodný. Sadla som si a zavrel za mnou dvere. Aké patetické. 

Lejdy mi esemeskovala od pol deviatej. Ešte som bola v delíriu. Verila, že "som ho dostala". Neverila že som ho nedostala. Ani som sa nesnažila. Mal ma predsa dostať on. Mal ma chcieť, uniesť ma... Čokoľvek. Len nie zavolať dva taxíky a nechať ma odísť. Lejdy tvrdí, že mal oči len pre mňa. Že sa ma dotýkal viac ako je normálne. Flirtoval viac ako je normálne a viac ako je normálne mi dával najavo, že ma chce. Lejdy je strelená. Verí na lásku tam kde nie je. Alebo aspoň na osudovú príťažlivosť. Ja som realista. Nie som realista ale som citový sociopat. Nevidela som v tom nič... Chcela som. Ale nešlo to... 

Dnes je to presne rok, čo som na Kramároch prerevala celý deň. Dnes je to rok, odkedy som naposledy rozdelila svoj život na predtým a potom. A dnes, presne po roku, prichádza ďalšie "potom"... Dnes je deň "po ňom".

vianoce šalala

Vianoce sú úplne naprd, keď je človek chorý. Nevládzem sa radovať, nevládzem jesť a piť, nevládzem ísť von, dať si cigu bez toho, aby mi išlo rozdrapiť pľúca, nevládzem ležať, sedieť stáť, čítať ani spať, pozerať telku, rozprávať, počúvať, kresliť, písať... Dokonca ani myslieť mi nejde... 

Horúčku vymenili subfebrílie, čo je asi ešte horšie, pľúca sa nechcú rozpínať, hlboký nádych nehrozí, keď si zapálim, ani mi nejde šľuknúť, lebo ma hneď obráti do takého refluxu, že sa idem udáviť, nechutí mi jesť, a čo je horšie, ani necítim chute, takže jesť je zbytočné, necítim ale ani hlad, takže ten kus kačice čo som zjedla... no, ja fakt neviem či bola dobrá (ale mama mi nanútila, že uschnem keď nič nezjem, popravde mi to ale nehrozí, mohla by som hladovať aj týždeň a ešte by som stále mala rezervy, tak to je)... 

A darčeky, tento rok o ničom, také krásne veci som dostala aj rozdala ale vôbec sa z toho neteším, zase na druhej strane sa budem tešiť, keď vyzdraviem, takže budem mať ešte jedny vianoce, heh... To zase nie je úplne najhoršie... Ešte viac ako na radosť z darčekov sa teším na kolaudáciu svojho malého bytíku, ktorá, ak pán boh dá, bude v znamení vodnára :) takže môj byt bude ako ja :), budeme si rozumieť, nepochybne :). Aha, trochu mi aj ide tešiť sa :), možno len treba nájsť tie správne veci.

štikútam

už dobrú pol hodinu

začína to bolieť

...

kolobeh

Keby som bola antický bájkar, možno by z tohto textu plynulo ponaučenie. Logicky, nie som bájkar, nebude ponaučenie. Lebo v živote sa nedeje všetko tak, ako by sa malo, a nie zo všetkého sa môžeme poučiť.  Niektoré veci sa dejú jednoducho preto, lebo sa dejú a hotovo. Keby malo všetko na svete význam a zmysel, určite by sme to už museli pochopiť, aspoň niekto - jeden, a predával by to za ťažké prachy, potom by to niekto ukradol a predával lacnejšie a nakoniec by to ukradol niekto ďalší a ten by to jednoducho drbol na internet a každý by sa k tomu dostal, teda každý kto má pripojenie a comp, a potom by sa to šírilo ďalej poštou, písali by sa o tom knihy a v krčmách pri pive by o tom debatovali ožrani, a písalo by sa o tom aj v novinách a už by na tom nikto nezarábal, lebo už by všetci vedeli, o čom to tu vlastne je a nikto by už nemal potrebu to zistiť a tým by veľa ľudí stratilo zmysel života, lebo veľa ľudí vidí zmysel života v hľadaní zmyslu života, rozmnožili by sa špekulácie o tom, že ten, čo na to prišiel sa mýlil, klamal, vymýšľal si a kradol či dokonca zabíjal, a všetko by začalo odznova, vyhlásili by ho za čarodejníka alebo za diabla, možno, v dnešnej dobe, za upíra, alebo za neživého, upálili na hranici a boli by sme zase na začiatku... Ľudstvo je batoľa...

veci nie sú vždy také aké sa zdajú

... hold on, hold on... everybody hurts, everybody cries... no no no... everybody hurts, sometimes... 

Štvrtá fáza. 

Neuveriteľné, kto by to bol povedal, že?... Eva... Ona vždy všetko vie a povie skôr ako sa to stane. Ona je životný teoretik. Na vlastnej koži toho nezažila veľa, no ale ani málo nie, to by sme jej krivdili. Skrátka ju tie najväčšie životné traumy obchádzajú, alebo ich obchádza ona, ja neviem, šťastná to žena, povedala by som, ale nepoviem, lebo by som zľahčovala a to nie je vhodné. Takže Eva, Eva teoretik, je to žieňa, vodnár, taká tá zmes dobroty a rafinovanosti, plná lásky, všemožne sa snažiaca ukázať svetu, že keď chce, dokáže pohnúť vesmírom (a aj ním sem tam poriadne pohne), no zároveň krehká (ale kto by si tú krehkú stránku všímal, keď pred ním stojí vodnárka, žena, ktorá má vraj vo vienku silu koňa, múdrosť storočí a lásku pre všetkých, kto by si všimol, že aj ona potrebuje dostávať, byť podopieraná, dostať radu?... no nikto, alebo málokto)... 

Eva teoretik je vnímavá a sleduje zrakom orla, čo sa okolo nej deje. Nie žeby som nebola vodnár, ale viac ako pozorujem, všetky tie veci žijem, ja som skrátka praktik, veď načo sa o domácom násilí len z počutia dozvedieť, keď si to môžete zažiť na vlastnej koži, že ano. Tak určite, povedala by Martina, ktorá nie je ani teoretik ani praktik, ona je taký ten typ, čo prepláva životom bez toho, aby sa musela zamyslieť... To je na šlaktrafenie toto, uznajte. Alebo aj ne.

No, ale pohnime sa z miesta, lebo polemizovaním sa nikam nedostaneme... Takže Eva ako tak pozoruje, vždy dá nejakú tú pravdu, ktorá, viem, že je pravdou a aj by som ju sama priznala, ale to by som musela chcieť, a ja väčšinou tie pravdy nechcem priznať, takže čakám kým ich povie Eva, lebo ona ešte aj vie presne kedy ich má povedať, aby to zapadlo do jej predstavy fungovania univerza. Chápeme sa hej? Ona nie je nejaký trápny všudebílek všetkovědílek, ne, ona je skrátka žena vodnár. No a tak sedíme v kaviarni a sosáme citronádu po preflámovanej noci, ja som ešte o pol siedmej na sračky, ale ona je v pohode, lebo vždy odíde zo žúrky o tretej (pretože ona vie, že ak by ostala, na druhý deň bude vyzerať ako ja)... Vydychujem obláčik dymu, ako by to niekto natočil v päťdesiatych rokoch, keby sme boli vo filme, mám plnú hlavu úvah a tak ich preberáme zo všetých strán. Taká ta poopičná depka zmiešaná so silným pocitom po prečítaní knihy plnej myšlienok s veľkým m. No a ako tak debatujeme hlboké veci dávame a potom aj menej hlboké a vtipné, takže sa aj smejeme, tak zrazu Eva teoretik spokojne zahlási: "No, a si v štvrtej fáze." A ďalej debatujeme a neriešime tú poznámku. A potom keď ostanem sama a idem von so psom a zapálim si poslednú cigaretu, odrazu viem, že všetko je tak ako má byť...

so close, so far

Hovorí sa, že pomsta býva sladká. 

Tiež sa hovorí, že čo si zaseješ, to budeš ž(r)ať. 

No a do tretice sa hovorí, že lož má krátke nohy. 

Nemstím sa zo zásady. Nechávam toto potešenie vesmíru, on vie ako na to, všetko vracia s úrokom a povedzme si úprimne, robí to tak rafinovane, že smrteľníkovi by ani nenapadlo, že aj takto sa to dá, len si treba počkať a pozerať sa.

Sedeli asme pri veľkom stole, nevnímala som ostatných, popravde, iba jeho, tak zvláštne sa na mňa pozeral, teraz si hovorím, že som si to len namýšľala, ale nie, lebo to bolo ako vravím, pozeral, a bolo to zvláštne. Miešal sa v tom smútok, radosť, hnev, a neschopnosť, alebo hnev z vlastnej neschopnosti, alebo tak nejak. Vedľa neho sedel Martin a podával mi popísaný a poskladaný kus papiera, ale on ho zarazil a vzal mu ho. Akoby chcel, aby som to čítala a v momente si to rozmyslel. Neriešila som to, lebo som mala v hlave len jednu myšlienku, teda dve, jeho oči, a chlapa, ktorý mal každú chvíľu prísť a ja som vedela, že ten čo príde, patrí ku mne, ale nie je to on. On bol ten nedosiahnuteľný, ten, ktorého si želáte, ale nikdy ho nebudete mať a želáte si ho do okamihu, kým nepríde niekto iný, koho si želáte a môžete ho mať. On vstal a Martin sa posunul ku mne, niečo mi povedal a strčil mi do ruky ten papier, vedela, som, že by zmenil úplne všetko, ten malý kúsok papiera, keby som si ho prečítala, ale ja som ho vložila do vrecka nohavíc a odišla som niekam k baru.

Keď prišiel ten čo ku mne patril, on ostal zarazený, sklamaný... Neviem, taký nijaký zdal sa mi, prekvapený, to bude to slovo, bol prekvapený. Ostal ticho stáť, zoznámili sa a podali si ruky, tak chlapsky a obaja vedeli svoje. Len to nevedeli správne použiť. Niekedy je preinformovanosť prehnaná a zbytočná a oni sa preinformovali v jedinom pohľade a mohutnom stisku ruky, ktorý akoby mal rozhodnúť kto je viac. On nebýval taký, ako v tento večer, bol mĺkvy, menej pil, neusmieval sa už... Prišiel za mnou a pýtal sa ma, či som šťastná, či je ku ne dobrý, pozrela som sa mu do tváre a až vtedy som si uvedomila (ak sa vôbec dá v snovom stave uvedomovať si niečo ako tú najkrutejšiu realitu), že on je Marek (áno dámy, dobre vidíte, Marek) a ten čo ku mne patril tak ako mačka k mlieku, ten bol môj ex z čias dávno minulých (meno nie je podstatné, podstatné je, že mi po rozchode vypisoval, že sme si súdení a raz budeme zase spolu a ja som z toho mala úprimne nočné mory). Aj napriek tomu, keď sa zjavil za mojim chrbtom a objal ma, na čo sa Marek odtiahol a zamrzol, potešilo ma to a ranilo zároveň. Nerada vidím chlapov trpieť a on trpel. 

Dialo sa to všetko ako keď sa pozeráte na zrýchlený film, len v momentoch, keď sa na "plátne" zjavil Marek, všetko spomalilo, akoby len to bolo podstatné. Moje podvedomie presne vie čo chcem. A aj keď si ja už myslím, že nechcem, aha ho, chcem!!!

Môj "ex" presne vedel, čo sa medzi nami odohráva, vedel, čo musí urobiť, čo povedať  a ako ma chytiť, aby Marek dostal poriadnu ranu do vlastného nafúknutého ega. Poslednou kvapkou - víťazstvom - bolo, keď sme zaplatili, dopili drinky a ruka v ruke odkráčali, zanechávajúc za sebou nechápavé pohľady. A ja som vo vrecku zvierala ten papierik, ani som sa neodvážila ho vybrať a prečítať, pretože som vedela, že by to všetko začalo odznova...

***

Eva vraví, že sny odzrkadľujú naše túžby, alebo podvedomie hrá s nami hru, aby sme sa ľahšie zmierili s osudom. Vraví, že som sa Marekovi virtuálne pomstila za to, že sa so mnou zahráva. Vraví, že je od neho absolútne nevhodné, že sa mi chce nasáčkovať do života, on sa totiž pozval ku mne na večeru (vraj ako inak má zistiť, či viem variť a upratovať - veď logické, nie, ale na čo mu je to dobré vedieť?) Robí mi všelijaké návrhy, ktoré sú neurčité a zavádzajúce, a Eva tiež hovorí o štyroch bodoch, ktoré chlapi používajú k baleniu baby a on je na treťom bode, ale aj napriek tomu ešte vlastne nič neurobil (no nato že štvrtý bod sa využíva vo fáze súžitia, je to celé zle)... Eva v Marekovi číta ťažko a ja vôbec... Tak ako som ho v sekunde dostala z hlavy, tak sa mu podarilo pred týždňom sa v nej zase usídliť. On totiž úplne nepozvane prišiel na našu párty a robil všetko pre to, aby som z neho zase bola mimo. A že sa mu to aj podarilo, ale nedala som mu to najavo, nech si nemyslí... Eva ma pochválila, že som sa držala statočne až do konca. Lenže ono je to tak, že už sa v ňom na môj dušu nevyzná ani Martin, a nikto nevie, čo má ten chlap v hlave... Na porazenie, verte mi. 

Ale celkom zabralo aj to, že Edo a Andrej sa okolo mňa točili až do rána a keď sme s Edom tancovali nalepení ako lepence na sebe a on ma hladkal po chrbte a Marek to tak nenápadko sledoval spoza baru, tváriac sa, že si šúla cigu, mala som pocit, že dnes som víťaz ja, ale bola som víťaz, alebo to bola cena útechy?

No a teraz s pravdou von, lebo aj tak klamať sebe samej sa nevypláca, je to ako bumerang, vráti sa to, pravda nás vždy dobehne a čím skôr pravdu príjmeme, tým skôr sa dokážeme oslobodiť... Chápeme sa ne? Marek je späť. Je v mojich myšlienkach, snoch a predstavách. Už nie tak ostntatívne, nie 24/7. Skrátka tam je... A mne to už ani nevadí. Povedala som Eve, že si len vynahradzujem chemické reakcie zamilovanosti, pochopila to, vie, že to prejde, a tak sme všetci spokojní. 

Ale na tú večeru ho predsa len pozvem. Ešte bude ľutovať, že sa so mnou hral ako mačka s myšou... Tomu verte :).

 

udalosti v kocke

"Už je to tu, už slnko páli do očí, končí sa noc a všetko čo mám rád, pod kožu vniká chlad."

To len aby ste vedeli, pri akej hudbe práve tvorím tento skvost :), robím si leto, také to pohodové spred... ehm, no... spred pár rokov, z festivalu, jak ešte neviete o svete skoro nič a slovo "nič" vládne vášmu svetu, teda spolu so slovom "všetko" lebo ste už predsa len vo veku, kedy naozaj všetko môžete, ALE NIČ NEMUSÍTE!!! Jednoducho pohoda klídek, ruka hore noha v torte... Tak určite.

No ale poďme k realite dní všedných, radostných a dnešných... Tento týždeň ubehol tak rýchlo, že som nestihla pozerať z okna toho rozbehnutého vlaku a počítať stromy, čo sme míňali po ceste (akože metafora hej, nikam som necestovala)... Roboty jak na kostole a ešte o kúsok vác, so stretávkami a akciami sa roztrhalo vrece, takže som si dovolila v duchu hesla "mám vás rada, ale seba mám radšej", niektoré stornovať... No akože som proste neprišla, nedvíhala telefón a tvárila sa, že neexistujem, no a čo... Všichni to dělají, jen o tom nikdo nemluví... Btw. moja obľúbená replika z môjho obľúbeného filmu... Tak určite.

Tak som to teda skresala na tri párty za víkend, a to je celkom slušné nie? Stretávka z VŠ bola výborná, ale keď sa zo 120 ľudí dovalí 7 a pijú dvaja, tak to je super žúrka hlavne pre tých dvoch a ja som našťastie bola jedným z aktérov, takže výborne... Pili sme už hádam od pol piatej a teda poviem vám,  keď vodkasprajt stojí euro dvadsať (alebo tak nejak), takže som nemusela jechať do bankomatu, to sa potom fakt pije, že bez zábran, heh... O pol ôsmej som už musela ísť na stretávku z gympla (áno, podgurážená, veselá, taxikár mal isto radosť), tudíš som opustila partiu triezvych exspolužiakov a tá ma nasledovala = išli domov, suchári, s intrákovcami bola ohľadom chlastu vždy väčšia zábava, ale tí sa rozliezli  po škole domov a tieto bratislavské dievčatá chodia na stretávky autami prosím pekne, akože vo veľkom štýle, no ale šak nevadí, dobre bolo, si nebudem sťažovať ne, šak kto som, aby som si sťažovala... Tak určite.

Pred rokom sme mali Ad Revidendum po 10 rokoch, ale nestihla som ho absolvovať, nakoľko sa môj ctený zadok nenachádzal na území SR, tento rok sme sa rozhodli, že nepokazíme tradíciu predvianočného stretka (od stužkovej to robíme každý rok) a stretneme sa opäť... Prišlo sedem ľudí (z 30) a jedna detvianska deva, ľudské mláďa (vraj snúbenica od pekárú, no veď nevadí), keď toto mláďa zahlásilo svojmu drahému, nášmu najobľúbenejšiemu spolužiakovi (zabávačovi a veľkému fešákovi), že idú domov, skoro padol zo stoličky, ale na veľa poslúchol (nuž dobre si ho dievča vycvičilo, heh, nevadí, aj tak dobre)... Domov som prišla jak deravé gate, ľahšia o pár grošov, v povznesenej nálade, a spievali sme si s Mirom nejakú slovenskú odrhovačku. Potom som ho pustila k nám do brány, lebo tam vraj nejakú slečinku obrába a išla som dom. Tak určite.

Sobota bola krutá, bolelo to na čele aj na spánkoch, v žalúdku a trocha aj na lakti a na kolene, to fakt neviem prečo, lebo si nespomínam na žiaden úraz... Každopádne to sčernalo a teraz to bledne, už to nebolí, a nikto nevie ako to vzniklo... Tak to asi tá žúrka bola naozaj dobrá :). Tak určite.

Večer sme mali narodeninovú párty, kamarát oslavoval 28 narodeniny. Prišlo asi 30 ľudí, možno 40, podnik praskal  vo švoch a vodka tiekla potokom... Keby tam bola Eva, nedopustila by, aby som sa opila jak rus, ale Eva tam nebola, takže som sa opila jak rus, nato ale milá Lejdy chytila (nad ránom) depku, lebo sa okolo nenachádzal žiadny adept, čo by ju pretiahol alebo aspoň flirtom pokonverzoval, takže ma zlomila, aby som sa s ňou dojebala do Channels, a to vám teda poviem, zabila... Zo žúrky o 40 kusoch kamarátov a známych sme zapadli do diery kde bolo dva a pol človeka a aj to snáď arabi či ký ďas... Opustila som sa po 20 minútach a zahrala nasmrťmŕtvu, a išli sme o pol piatej domov.  Tak určite.

Kúpila som konečne posledné darčeky, a teraz jeden z nich čítam ešte kým ho zabalím a odovzdám :)... Ach, a chorá som, teda taká predchorobná, takže ma už v kuchyni čaká cibuľa s medom (mňamka) a teším sa, že zajtra idem naposledy pred vianocami do práce, potom už sa bude iba piecť variť a žrať, ešte dobre že hladovkujem... Tak určite.

Jaj a ešte posledná informácia dnešných prehľadov. Som smutná. Poopičná depka, hovoríme tomu u nás doma. Nič sa mi nechce a nič ma neteší, ale nie a nie sa vyrevať z toho. Už ani neviem kedy naposledy sa mi zadarili slzy... Fakt. A tak by som si pobulila. Tak určite.

now or never

Impulzívnosť. Ďalšia úžasná vlastnosť vodnárov a jednoznačne ďalšia z mojich  top čŕt. Dnes som celkom impulzívne upratala byt a navarila obed, neexistuje nikto, kto by ma viac potešil slovami "bolo to úžasné", ako moja mama, hovorím výlučne o varení :). Ona totiž v zásade iba kritizuje, a pochváli ma skôr omylom, ale aj tak viem ako ma šialene miluje, len nechce, aby mi napršalo do nosa... Chápem, všetkého veľa škodí, a nafúknuté ego je najškodlivejšie :). Dnes som urobila ešte jednu vec extra impulzívne. Zbavila som sa copíkov... Veru, už je to tak. Zajtra si musím celkom neimpulzívne kúpiť farbu a cez týždeň jechať ku kaderníčke, lebo sa cítim ako stroskotanec... A mám strašne ľahkú hlavu :)...

basic preparation

Zima je dokonalý čas na "domáce práce" a všetko, čo ste počas roka nestihli. Milujem zimu, ale budem k vám tradične úprimná, najradšej ju pozorujem spoza okna, s čajom, knihou, štetcom alebo ovládačom v ruke. Dokážem v mene obsesie (už toľko krát skloňovanej v posledných postoch) presedieť hodiny pri nete hľadaním toho, čo je momentálne najdôkežitejšie (btw. už pri tom sedení aspoň nežeriem tony čokolády heh) a potom ďalšie hodiny sedieť a kresliť, až do zblbnutia (ako dobre že mám psa, inak by sa môj pohyb rovnal veľkej tučnej nule)... Teraz, v časoch mrazov, hnusného odporného všadesavtierajúceho vetra, pološera 24/7 a odpornej čľapkanici striedajúcej sa so zamrznutými závejmi snehu (a v mojom prípade aj voľného piatku) som sa rozhodla podľahnúť opäť posadnutosti a začala som hľadať (to je tá základná príprava z nadpisu) a hneď potom, ako som zhliadla dostatočné množstvo materiálov (resp. všetky dostupné na google.com a deviantart.com, pozn. autora), som začala kresliť... Ešte to nie je celkom ono a zatiaľ je to len rutinná obkresľovačka toho čo vidím, ale idem na vec, a skúsim sa pohnúť ďalej... Dúfam, že zima bude do mája :).

drawing obsession

Na začiatku bolo slovo, a so slovom prišla veta, a na konci tej vety bola bodka... A potom tú bodku niekto múdry nazval pixel, a keď máte ceruzu, papier a pixeli, máte aj obrázok :), v mojej ghostgirl obsesii som sa tradične nevyhla drawing obsesii a teda začínam... A už idem naozaj začať kresliť, seriózne... Musím sa to predsa raz naučiť... A chcete vedieť, aké slovo bolo na začiatku? No predsa "svetlo" :)...

...

...viete čo je možno naozaj náš najväčší problém?

... stále na niečo čakáme...

...

Dokonalá rovnováha vesmíru

Poznáte tú moju teóriu, podľa ktorej musí byť vesmír v dokonalej rovnováhe a teda, to čo dáte, to sa vám vráti a vice versa? Tak podľa tejto mojej teórie mi nesedeli donedávna (no do dnes ok?) nejaké skutočnosti, teda oni sedeli, len ja som zabudla, lebo ja mám trojsekundovú pamäť ako rybička, btw. to sa hodí, to je dobrá téma pred Vianocami, nemajte stres kvôli kaprovi vo vani, že pláva dokola až zblbne, on má trojsekundovú pamäť, takže má ťažko piči... Vedzte :). Anyway... Vesmír, rovnováha, strácam niť dneska, tak si všetko radšej opakujem, hm. Ok, takže s tým vesmírom je to pravda, dáš dostaneš, nedáš nedostaneš, zaslúžiš nezaslúžiš, a tak ďalej a tak ďalej...
 

Viete na čo som ja zabudla? Ani neviem či som to tu niekedy spomínala. Že "Lukostrelec"... No, ak som aj lukostrelca spomínala, tak som po ňom nepomenovala žiadny post :) a nai sa nedivím, ale teraz to tu máme, nedáš nedostaneš... Zoznámil nás kamarát, že by sme sa hádam aj mohli k sebe hodiť a on to bol kokot, tak som sa kamarátovi poďakovala a lukostrelca som po druhom rande a treťom dotieravom maili (+-) poslala do "PéČé", fakt mal záujem, čo ale v mojej prítomnosti prezentoval tak nešťastne, že som bola rada keď prestal písať. Zrušila som ho aj z FB a keď občas u kamoša vidím jeho fotku, obráti sa mi žalúdok a chce sa mi zabiť sa akýmkoľvek predmetom čo je po ruke, skrátka chalan zanechal dojem...

No, a k jadru veci (btw. jadrový fyzik to bol), no že jak on ma chcel viete, písal mi SMS mail, zase SMS, zase mail... a ja som ho fakt dosť na rovinu ale fakt dosť škaredo odjebala, ale úprimne, že sorry, ja nechcem... Jasné, že som mu nevravela, že si myslím, že je totálny chuj, nechala som ho nech si myslí, že bolo ešte príliš skoro začínať niečo nové, a ono aj bolo, ale tak pardon pán jadrový fyzik, ani dnes by som už nešla na rande... A tak si myslím, že sa mi to vrátilo ako bumerang na Marekovi. Prečo ho spomínam? Už by som ani nie, lebo som KONEČNE vonku z obsesie, ale písal mi bratranec list, a keďže listy majú aj aké také opozdenie, tak on ešte Mareka rozoberal a ja som si tudíš na neho dnes spomenula čítajúc a smejúc sa ten list. No a tak mi to doplo. Najskôr mi teda doplo to, že to bola strašná pičovina celé, a potom mi dopla súvislosť s lukostrelcom... No ale ak mi pamäť dobre slúži (no neslúži, šak sa tu ponosujem, že ne, ale ak...), tak už by som mala mať s tým vesmírom zase vyrovnané skóre.

I'm just a girl in a world (in my world actually)

Jedna z najzreteľnejších, najintenzívnejších a  najnevypočítateľnejších čŕt mojej osobnosti je posadnutosť :), zoznámte sa... Som stále niečím posadnutá a vždy to trvá len krátku dobu, týždne, alebo mesiace, ale je to pekelne intenzívne... Potom ma to opustí ako vlaňajší sneh a ja si môžem s radosťou presedlať na inú posadnutosť. Je to príjemné, niektoré posadnutosti mi vydržia dokonca iba pár dní, iné naopak roky... Naskytá sa mi ale jeden problém, ako mám vedieť, že niečo (čokoľvek, napríklad chlap) nie je iba posadnutosť? Hm, dilema Dylene...

 

Nachádzam sa období posadnutosti Charlotte Usher-ovou. Ó áno milé dámy, mimo iné sa nachádzam aj na prahu svojho veľavýznamného jubilea, ale nebudeme tu stále dokola riešiť môj vek, pretože vôbec nezodpovedá môjmu duševnému, mentálnemu, psychickému či psychologickému dozretiu (resp. nedozretiu, a btw. ja viem, že to nikdy nedobehnem, skrátka ostanem navždy taká, budú mi len pribúdať vrásky a skúsenosti - dúfam - teda dúfam najmä v tie skúsenosti, veď kto by si želal vrásky, že?), ak to niekomu vadí, nech pokojne odíde, ale bleskem!!! Takže poďme ďalej. Ostali už len tí, čo chceli ostať :), však? Áno, posadnutosť... To je ono... A Charlotte. Máte páru baby? Poviem vám, ale sa nesmejte, alebo sa smejte ale ne nahlas. Alebo sa smejte aj nahlas, ale nevysmievajte sa. Charlotte Usher je hrdinka emo teenagerskej trilógie Ghostgirl (dúfam, že trilógie, lebo aj s upírskymi denníkmi som sa pekne ojebala v domnení, že po 4 dieli už nebude nič a teraz si musím do smrti kupovať pokračovania).

Hej, dostala som sa k nej cez kamarátku kamarátky a tú kamarátku som vlastne ukecala nech si tú knihu kúpi, lebo mala parádnu obálku... A veľké tajomstvo je na svete... Tak ale aha, no ono to na tom obrázku nie je vidieť, ale tá rakva okolo ghostgirl je prishľadná fólia... No skrátka ďalšou mojou obľúbenou črtou je, že som estét, a pekné veci milujem rovnako ako milujem pekných ľudí, pekne naaranžované jedlo, pekné a zarovnané poličky, veci v poličkách (ok, to už hraničí s obsesiou podobnou Monike z Friends, viem). No a teraz idem byť posadnutá spánkom :), lebo spánok zjemňuje vrásky :)... A mne pekelne zadrbáva...

deň ako každý druhý, či tretí...

Dnes som po dlhšej dobe bola zase so sesterkou na drinku. Ona je tiež vodnárka a ja ju milujem, aj keď je trochu iná vodnárka ako ja. Ona je rovnako stará ako ja, no dobre, je o rok mladšia, ale to sa v tomto veku už nejak moc nebere do úvahy, ne? No a ona... Inak som to dnes doválčila so "Slečnou Dé", bola som len do tretej, ale ma skoro prisampánu jeblo z tej ženy... Ok, to bola vsuvka. Tak späť k sesterke. No ona je teda +- v mojom veku, no a trable s chlapmi má skoro ako ja. Keď už sa nájde ten čo by bol na život, niečo sa musí dojebať. Predstavte si, že mala toho najdokonalejšieho chlapa a je si toho vedomá a ona ho prestala milovať,  nuž sa s ním rozišla že však nebude s niekým koho nemiluje, lenže odvtedy si už chlapa nájsť nevie, lebo nikto nie je (pochopiteľne) tak dokonalý ako on. jedného by jeblo a dvoch dvakrát...

Ale čo, aj tak som sa chcela o inom posťažovať. Že mám ja takého kamaráta, aj by som ho dala do úvodzoviek, ale si to ani nezaslúži, ale je to taký ten úvodzovkový kamarát. Ono to začalo tak, že ma najskôr neznášal. No ani sa mu nedivím, keď ho jeho kamaráti podporovali v tom, že chodiť s babou, ktorá chce otvorený vzťah je super. Otvorený vzťah znamenalo, že pojebala všetkých chlapov čo stretla - hádam ani nepreháňam. No a on sušil hubu a keď milostivo prišla a milostivo mu dala, nuž milostivo mal... Kokot sa hoví takým debilom čo sa nechajú takto dobrovoľne zneužívať, toš som mu to povedala, takto pekne na plnú papulu, že kokot si, necháš so sebou jebať tak si kokot... A ešte som mu povedala, že vyser sa na ňu. V tom čase sme ešte neboli kamoši. Vlastne ma za to nenávidel. Ale ja som zbožňovala jeho brata (kamarátskym spôsobom) a tak akosi vždy vyplynulo, že bol všade s nami aj tento magor. Raz za mnou prišiel a poďakoval mi, že som mu otvorila oči, že slečnu "všetkopretiahnem" pustil k vode a je konečne šťastný a dokonca sa cíti ako chlap bla bla bla... Naivne som na tieto reči naletela a boli sme chvíľu kamaráti. 

Po dlhšom čase ma nadšenie z nášho priateľstva opustilo a on to hádam pochopil lebo už mi nevoláva, že musíme ísť na čaj a podobne, takže naša konverzácia sa obmedzila na "girl, potrebujem skorigovať článok ďakujem" girl skoriguje odošle a zase sme vybavení na štvrť roka a viac. jeho gramatika je horšia ako gramatika neandrtálca, žijúceho mesiac na Slovensku, prišly, vydeli, večšina,  meso... čiarky, dĺžne a podobné veci ignoruje bežne, občas použije prišli v tom istom texte kde použil prišly... KATASTROFA... No máte už o tomto ču(r)dákovi obraz? OK... 

Tento chlap sa dostalk politike, prezradím len toľko toho že SASkár je to veľký (akože sorry, nič proti, aj Marek je saskár, ale kks, nie je jebnutý, možno jemne, ale len tak chlapsky, ne politicky), ale sral ho pes, on že ide tento rok v komunálnych voľbách kandidovať, ale chápete, že nemóžem ja len tak teraz povedať, že za ktorý oný... A on né len že sa dostal kam chcel, on ešte vyššie, kurva tak by som to tu vykričala na plnú hubu, ale aká by to potom bola anonymita, skrátka on sa dostal tak vysoko, že ad jedna som rada, že nežijem v tej časti BA, za ktorú kandidoval, ad dva toto si BA nezaslúžila, proste ne. A keď v bare narazíte na chlapa (on je single takže na love býva celkom často), ktorý rád hovorí o politike, rozpráva pomaly lebo pomaly rozmýšľa (to si všimnete), má tmavé vlasy a oči, je vysoký a nosí niečo ako baloňák, baby, radím vám dobre ruky od neho preč... Vlastne utekajte už ide...

Láska hory prenáša

Tak akože toto už je soc, že týždeň po nabehnutí paušálu na mobilnom internete som preje... čerpala (pardon) dáta a teraz sa v práci môžem ad jedna nudiť so "Slečnou Dé" ad dva písať cez iPhone posty ad tri nerváčiť kvôli bodu jedna... No verili by ste tomu? Ku*va pi*a. Akože ja fakt móžem jebať tento štát zdieračský a aj celý kokotský tmobile - áno takto na plnú hubu - zdierači sú to...

Né dosť, že tá ženská čo ma tak sere, má zase jeden z tých svetríkov s oldskúlovým vzorom, ona sa mi zase jebe do roboty, akože fakt sorry, ale toto neni na tímovú prácu piči... A aj keby bolo, s ňou v tíme byť nechcem BODKA vŕŕŕŕŕŕ... Ale o inom som chcela, že láska vraj hory prenáša sa vraví, a ja s tým musím bohužiaľ súhlasiť. Moja láska k člokoláde to dokázala. A to hneď dvoma spôsobmi. Po prvé tak, že ma donútila prekonať pekelnú cestu do obchodu polom neoraným, alebo inak povedané sídliskom zasneženým (a skoro som si nohu dolámala na schodoch neodhrabaných) a po druhé tak, že výčitky svedomia z tejto mojej lásky (ó áno, zožrala som ju celú, ani som sa nepodelila) ma dnes ráno donútili odhádzať kopu snehu topiaceho sa i zmrznutého a ťažkého a urobiť si poriadok pred vlastným prahom, ako sa hovorí, že áno. A že hádam tona, hádam dve toho snehu boli? Neviem, ale som sa tak namakala, že výčitky razom zmizli a vo mne polka ďalšej čokolády... Nekomentujte to! Mám fakt zlé obdobie, budem z neho síce svoju telesnú schránku dostávať mesiace, ale jebať...

A to je všletko s čím som sa dnes chcela podeliť resp. sa mi nechce cez iPhone bo to nie je také komfortné jak cez PC. Toš dohovorila som.