Just breathe

Je mi trochu do revu a trochu do smiechu. Trochu smutno a trochu veselo. Trochu heartbreakersky, a trochu heartthrobovsky. Trochu Perl Jam a trochu Anna Nalick. A úplne "breathe"... Nemám rada konce - konce vzťahov, života, filmov, roka, prázdnin, dovoleniek... Je to taká beznádejná doba plná očakávania, akoby sa malo všetko zmeniť len preto, že príde prvý január, alebo, že si niekto uvedomí, že sa TO predsa nemôže skončiť a niečo urobí a potom príde šťastný "koniec" ako z romantickej komédie a ľudia sú dojatí, lebo presne toto čakali a presne toto prišlo. 

A aj keď vieme, že sa nič nezmení, dávame si hlúpe nedosiahnuteľné predsavzatia, veríme na zázraky, ktoré sa rozhodne nedejú prvého januára a dúfame, že TERAZ už sa to všetko zmení, že zásadný krok nášho života sa udeje práve vtedy, keď sa niečo končí. Že prestaneme fajčiť, schudneme, zamilujeme sa alebo si aspoň udržíme chlapa po prvé výročie. Čakáme, že tesne pred koncom sa ON otočí a povie niečo ako "milujem ťa... počuješ MILUJEM!!!" a potom sa nám vrhne k nohám, teda pardon, okolo krku a v bozku nášho života začnú záverečné titulky, ktorými sa všetko len začína. A snívame o tom donekonečna. Teda spoň ja určite. Lebo keď sa to môže diať vo filme, a človek chodí do kina, teda aj chlapi občas zablúdia na film pre nás ženy, čo stále veria na zázraky, tak sa to už hádam museli naučiť a ja neverím, že po tejto planéte chodí chlap priemerného vzhľadu a IQ, ktorý by ešte nevidel romantický film s "happíkom", no uznajte... 

A vlastne čo je zlé na tom, že človek ešte dokáže snívať? Možno predsa len prestanem fajčiť :)...