ako som sa rozhodla čakať na zázrak

Sny. Definitívne nabúravajú moju kontinuitu. Ničia moje pracne nadobudnuté sebavedomie a nenechajú ma ani na chvíľu veriť, že veci by sa mohli dostať do normálu (teda do stavu "ako predtým"). Stav ako predtým zahŕňa niekoľko dôležitých aspektov môjho života - predtým som žila v zahraničí, predtým som milovala a bola milovaná, predtým som milovala svoju školu, prácu (aspoň občas) a svoj život, predtým som bola vyrovnaná, predtým som nemala depku (možno dve), predtým som bola krásna a spokojná, predtým bolo všetko tak ako to byť malo, ako som to chcela, bolo to jednoducho predtým. No a teraz, teraz je potom. Potom znamená, že žijem opäť na Slovensku, ktoré síce milujem, ale buďme úprimné, je sto rokov za opicami a šance na dokonalý život ponúka mizivé, tak je to, potom znamená aj to, že nie som milovaná, minimálne tou osobou, ktorú stále milujem ja, potom znamená nenávisť, potom znamená problémy, potom sú depky a prerevané noci, potom sú žúry a flámy končiace nad ránom v lacných baroch - hoci stále začínajú vo veľkom štýle, potom je ako keď je po živote - aspoň občas mám ten pocit, len rovná čiara na monitore života, potom nie je tlkot srdca, je nič. Potom je tma, ticho a prázdno...

 Dnes v noci sa mi sníval sen. Snívalo sa mi presne to čo chcem, čo si želám bez mála pol roka, čo sa nedeje a zdravý rozum mi vraví, že ani neudeje, ale sny sú na to, aby sa snívali, aby sa v ne verilo a aby sa plnili. 

Sedela som na posteli, vlastne som pololežala, dnes ráno, a spomínala na ten sen. Uvedomila som si, že sa mi nikdy v živote nesnívalo toľko ako posledné tri mesiace, a nikdy sa mi nesnívalo o mojich bývalých či súčasných a dokonca ani o budúcich nie, a ani o ich matkách... Skrátka a dobre, ak sa mi snívalo, boli to skôr sci- fi haluze (ako po LSD), alebo hororové akčné scény typu nemôžem utekať a idú ma zabiť, alebo lietam a padám a podobne, prípadne ešte násilnícke sny (to mám z tých hlúpych filmov a seriálov čo si občas doprajem pred spaním, ťažké na noc nejedávam, tak to môže byť len z tých filmov). Ako som tak pololežmo nad tým posledným snom premýšľala, a zo všetkých síl sa snažila zapamätať si každý obraz tej tragikomédie, uvedomila som si, že hoci sa mi nikdy nikdy ale ozaj nikdy v živote nestal žiadny zázrak, ktorý by som mohla jednoznačne za zázrak považovať, stále, ako malé decko, na zázraky verím. Teda nikdy som v ne neprestala veriť a ako kedysi, keď som verila na obrovské hlúposti a myslela som si, že raz sa zázrak stane aj mne, aj dnes ráno som si uvedomila, že na ten môj zázrak čakám stále, s jediným malým rozdielom, že dnes už viem, že chcem iba jeden jediný a žiadny iný zázrak. Chcem aby sa mi splnil dnešný sen.