raz dva tri

Keď sa učím, vždy mi idú myšlienky celkom inakade, ako by som potrebovala, napríklad dnes som zahájila učenie až po výdatnom spánku okolo pol jedenástej (samozrejme, že spánok som mala prerušený o 6:20, 7:40 a 8:31 venčením pochcánka). Asi po 10 minútach a 20 stranách lúštenia slajdov z nejakej trápnej prezentácie som sa vrhla na upratovanie a našla som staré a ešte staršie fotky. Akože ja keď som mala 3, 4 a 6 rokov, bracho, mama oco, babka a širšia rodina. A medzi nimi môj pradávny ex a nejaké kamošky zo strednej. Tak som sa pobavila. Staré fotky som nafotila a hodila na FB nech sa pobavia aj priatelia :). 

A zase som si sadla k učeniu, ale poznáte to, keď stále niekto komentuje niečo na tých vašich fotkách, hm... Tak som musela odpisovať a učeniu som zase veľa nedala - presnejšie NIČ. V upratanej izbe sa šialene dobre učí tak som to skúsila znova   ale        FB a blog a celkovo net mi nedal pokoj. Šla som so psami na prechádzku s Polaroidom, nafotila som si pár fotiek, pofajčila jednu dve - och ako mi to len chýbalo a zase prišla domov v nádeji, že teraz už to príde a ja si sadnem a všetko sa naučím. 

Odišla som na balkón, nech si aspoň nohy opálim a naučila som sa väčšiu časť z toho, čo som mala na dnes naplánované a odrazu... som sa zobudila :). Ale pomohlo to, hneď som sa vrhla na varenie a pečenie, sadla k netu a pobrouzdala ním chvíľu, zase vyvenčila pochcánka a s bolesťou psychického charakteru dočítala zvyšok učiva. HOTOVO! Naučené - jakš takš, ešte si rýchlo prejdem prezentáciu projektu (potom vám poviem či mal úspech, lebo verím, že je dokonalý), navarené napečené, zverstvo spí, ja som v režime polospánku a idem si opaľovať tie nohy ďalej :).

A ak to zajtra nedám, tak ma aj jebne zo seba.

*  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  

Zamyslenie na dnešný deň.

Prečo, keď niekoho už roky nepoznám - doslova, nemám záujem ho už nikdy vidieť, kurevsky mi ublížil a ak by som ho náhodou predsa stretla, aj napriek dlhoročnej spoločnej histórii, by som ho ani nepozdravila, moje city by ostali celkom v nečinnosti, a ja si odkladám jeho fotky, listy (ešte tie rukou písané) a pohľadnice a všetko čo sa nášho spoločného života týkalo?

Zamyslenie číslo dva (alebo skôr info pre vás).

Sedím na tom balkóne a učím sa, ne šak hej, a odrazu mi ide hlavou obraz mňa, sediacej v rovnakej polohe - teda pololežmo v tej balkónovej stoličke, ako vetrík odveje moje študijné materiály a ja sa vrhám cez balkón za nimi a padáááááám... bývam na 6 poschodí mimochodom. Nie je to nejaká známka duševnej choroby? Ja nechcem umrieť, ale v priebehu dneška ma tento obraz prepadol 3x - žeby úpal? Úžeh... No ja neviem. Som ok?