definitely

Priniesol mi Mozartove gule. Mozartove gule nejem. Rozdala som ich. Pobozkal ma a pripili sme si, lebo na Silvestra nepríde. Objímal ma a celkom "náhodne" sa ma dotýkal a celkom "nenáhodne" ma hladkal medzi lopatkami. Medzi pusou na pravé líce a tou druhou, pri vítaní, mi pochválil nový účes. A potom ešte asi trikrát. Bol šarmantný. A vtipný. A nekonečne dobre voňal. Prečo muži voňajú? Nemali by. Mali by mať neutrálny pach (nie zápach), a nie dokonalú omamnú vôňu, za ktorou máte chuť utekať na koniec sveta, za ktorou máte chuť preplávať oceán, skočiť z mrakodrapu alebo vyšplhať najvyššiu horu sveta.

Lejdy pochopila môj pohľad a od okamihu pochopenia bolo všetko v jej réžii, alebo sa o to aspoň snažila. Nemohla som. Nemohla som prijať žiadosť o tanec, pretože mi zdreveneli nohy, nemohla som prijať bozk pod imelom, lebo mi zdrevenel jazyk. Nemohla som prijať nič, lebo by som sa tak bezhlavo zamilovala, že by mi už nepomohol ani pán Boh. Len tam tak stál a pozeral sa na mňa. Nič nepovedal. Ale jeho oči hovorili za všetko. A tie moje? Kto vie či si prečítal, čo som mu do nich napísala. Že aj napriek tomu, že túžim, aby ma jeho obrovská náruč pohltila, želám si, aby sme sa už nikdy nestretli.

Z baru sme odišli spolu. Ruka v ruke. Bola som opitá. Zavolal taxík. Dva. Pobozkal ma a objal, ešte mi stihol povedať, že som pekná v nových vlasoch, a že mi želá do nového roka veľa lásky zdravia a peňazí (áno v tomto poradí), znova ma objal a ešte raz ma pobozkal. Nakoniec mi dal ešte jeden pohľad. Smutný, ale rozhodný. Sadla som si a zavrel za mnou dvere. Aké patetické. 

Lejdy mi esemeskovala od pol deviatej. Ešte som bola v delíriu. Verila, že "som ho dostala". Neverila že som ho nedostala. Ani som sa nesnažila. Mal ma predsa dostať on. Mal ma chcieť, uniesť ma... Čokoľvek. Len nie zavolať dva taxíky a nechať ma odísť. Lejdy tvrdí, že mal oči len pre mňa. Že sa ma dotýkal viac ako je normálne. Flirtoval viac ako je normálne a viac ako je normálne mi dával najavo, že ma chce. Lejdy je strelená. Verí na lásku tam kde nie je. Alebo aspoň na osudovú príťažlivosť. Ja som realista. Nie som realista ale som citový sociopat. Nevidela som v tom nič... Chcela som. Ale nešlo to... 

Dnes je to presne rok, čo som na Kramároch prerevala celý deň. Dnes je to rok, odkedy som naposledy rozdelila svoj život na predtým a potom. A dnes, presne po roku, prichádza ďalšie "potom"... Dnes je deň "po ňom".