láska nie je nezištná

Myslela som si, že dôležitá je trpezlivosť. Ale zase som sa mýlila. Teda nie že by trpezlivosť nebola dôležitá, to samozrejme netvrdím, len sú situácie, kedy je oveľa dôležitejší nadhľad. A ten, povedzme si úprimne, mi poslednou dobou chýbal. Teda... stále mi chýba :). Aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že som urobila pokrok. Ani neviem presne kedy, asi to ide tak pozvoľna. Včera som vypĺňala jeden dotazník. Pointou bolo, dozvedieť sa, na akých veciach mi v živote záleží, čo pre mňa naopak nie je dôležité (niečo ako rebríček hodnôt), či som šťastná, a v neposlednom rade, či smerujem k dosiahnutiu cieľov vo svojom živote (či vôbec viem, aké sú moje ciele etc.)...

Dôležité bolo, vypĺňať dotazník podľa momentálneho duševného stavu, bez ohľadu na to, čo si myslím, že by bolo správne, teda vyjadriť momentálny stav seba sa v danom období. Vraj to je objektívnejšie, ako keby som sa nad otázkami zamýšľala z dlhodobejšieho hľadiska bla bla bla...

Výsledky ma na jednej strane prekvapili, na druhej strane boli veľmi očakávateľné. Vraj som so svojim životom spokojná. To nemôžem poprieť. Vraj mi najviac záleží na zdraví, priateľoch, láske a rodine. Bohatstvo nevidím v peniazoch (jasné že vidím) :), napredujem k dosiahnutiu svojich cieľov, hoci sa mi pobyt na Zemi nezdá celkom zmysluplný (???), resp. zmysle života nepoznám a nehľadám vyšší zámer. Skrátka žijem. Žijem prítomnosťou, zriedka budúcnosťou a o minulosť sa takmer nestarám. Čo bolo bolo, a aj tak to už nezmením. Problém však je, že sa z minulosti neviem poučiť. 

Ak začínam, začínam vždy od nuly. Bez očakávaní a bez vopred vykonštruovaných možných záverov môjho konania - inak povedané impulzívne a nerozvážne... Neznamená to, že sa vlastnou vinou dostávam do vopred prehraných "bitiek"??? 

Niekde sa stala chyba. Prečo mi stále nedochádza, že svet, ani nikoho v ňom nespasím, že z nikoho neurobím lepšieho človeka, iba ak sama zo seba, aj to s obrovskou dávkou trpezlivosti vytrvalosti a tvrdej driny?...

Dnes som si v horoskope prečítala, že láska nie je nezištná. Ak hovoríme ľúbim ťa, znamená to ľúb ma. To dáva zmysel. Ak chceme milovať nezištne, asi nemusíme nikomu vešať na nos, že ho milujeme. Jednoducho ho milujeme a hotovo. Lenže kto chce milovať nezištne? Kto nechce byť milovaný tým, koho miluje? Hm? NIKTO predsa. Nikto. Presne tak. Takže nezištná láska vôbec neexistuje. Je to vymyslený blud, aby sa americké romatické komédie mohli natiahnuť na niekoľko hodín polemizovania o tom, či milujeme skutočne, alebo len preto, aby sme boli milovaní. Lebo byť milovaný je sakra príjemné. 

Z toho mi vychádza, že nie všetko o láske je pravda, tak prečo to ako pravdu predávajú. Tlačia nám do hláv tieto nezmysly celý život, a potom to takto dopadne. No takto... Ako ja. Namýšľam si, že byť zamilovaná je v poriadku, že tým predsa nikoho neobťažujem, ale fakt je ten, že obťažujem. Pretože sa nedokážem správať celkom nezištne a aj napriek tomu, že sa snažím to maskovať, niečo predsa len na povrch vypláva a ak tamten nie je úplne vzťahovo retardovaný (čo zdá sa nie je), tak to musí vedieť, a vzhľadom na to, že moje city neopätuje, vlastne ho tým obťažujem. 

Prečítala som si dnes aj jeho horoskop. Bla bla bla... ten kto nemiluje, nemal by vedieť, že je milovaný... bla bla bla. No akože Teodore dnes ide karta, fakt. Alebo Melinde, či kto to dnes vymýšľal piči. Takže plán na dnešný deň. A na zajtra :). 

Vytesňujem. 

Nechcem. 

Ale musím.