nikdy nehovor...

Nikdy nehovor nikdy, nehovor nenávidím, nehovor fuj na jedlo, nehovor neslušné slová, nehovor... nehovor... nehovor... A ešte toto, že všetko sa ti vráti, lebo božie mlyny, lebo spravodlivosť, aj keď je slepá, lebo karma, lebo... lebo... lebo... Na všetko otázka, na všetko odpoveď. A neklam. Lebo kto klame ten kradne a kto kradne ten zabíja. TAK!

Som poverčivá. Keď mi prebehne popod nohy čierna mačka, v prvom rade jej vynadám, lebo väčšinou má samozrejme more miesta všade inde, ale ne, ona musí prebehnúť práve tade kde som ja, asi ju láka moja karma, ona je taká dúhová a teplá (alebo ne, možno je čierna ako tá mačka, a to ju láka, neviem, nebudem to zisťovať, mohla by som dôjsť sklamania). 

Musím sa k niečomu  priznať. Ja mám aj tak zo všetkých postov v postoch najradšej vždy ten balast, keď príde pointa, už je to len pointa, nech je akokoľvek akákoľvek, je to len pointa a za bodkou sa už čaká len na koment, ale ten balast, ten dáva priestor otvoriť myseľ (alebo mysľomisu) a nahliadnuť tam, kam vás autor ani nezamášľal pozvať, do tých najhlbších štruktúr šedej kôry mozgovej... Pozoruhodné n´est-ce pas? 

Poďme dnes už ale k pointe. Tieto bláboly nechajme za sebou a vrhnime sa na to bez predohry, na sucho, ať to maže samo... Sníval sa mi sen - presnejšie nočná mora najhroznejšia na svete. A nočné mory ja nenávidím - teda tohto druhu mory, také tie sci- fi, to ma baví, to už som sa aj naučila nebáť sa v tých snoch a bojovať s nepriateľom čo má tri hlavy a tak... ale tieto ľudské a vzťahové nočné mory, to ma zabíja. Zase som si dnes o zábavu postarala... 

Takže sen - najskôr v ňom lietam do oblakov a ex fuck buddy s mojou Evou sa na mňa pozerajú a posmeľujú ma, aby som robila všetky tie otočky a manévre a bl abla bla a ja sa predvádzam a tak, no to nie je tak podstatné. Ale už fakt, že sa mi tam nasáčkoval ex fuck buddy, no, dajme tomu že je to divné. Potom strih a ženieme sa takou rozľahlou lúkou až k mestu (to mesto je zjavne moje mesto, aj keď neexistuje v realite, poznám ho a viem, že som v ňom doma, vždy viem kam odbočiť, viem kam radšej nechodiť, máme tam aj cigánske ghetto, máme tam pekára, mám tam byt, do ktorého sa tak akosi divne vchádza a má len jedno obrovské okno na záhradu a obrovskú posteľ s obrovským a vysokým matracom a takou tou duchnou jak u babky na dedine bola pred sto rokmi. Žiadne skrine nič... to je moje mesto, moja dedina je je...) no... kde som to... aha... no a sme teda v meste (viete čo, dáme si odstavec) :)

Takže utekáme cez lúku do mesta, v meste pri potravinách stoja dve tlupy, tá jedna je vedená ženou s píšťalkou a keď žena pískne, banda začne robiť niečo, ale neviem už čo, aby odradila nejakého votrelca priblížiť sa. A tá druhá je niečo ako smečka psov, alebo vlkov a tiež na povel niečo robia, ale nepodstatné pre vývoj sna tak pome ďalej. 

Vraciame sa k lúke, tá ešte pred chvíľou bola prázdna, teraz sa na nej zhromažďujú ľudia, strašne veľa ľudí, všetci ma poznajú, lebo sú z môjho mesta a všetci na mňa tak divno pozerajú, že na jednej strane akoby ma ľutovali ale na druhej povzbudzovali, že ty to dokážeš... Kráčam lúkou k veľkej stavbe, ale netuším vôbec čo sa má stať. 

A v tom strih. Kamera spomaľuje, záber na neho, na ňu a zase na mňa. Veľmi po-ma-ly... ON - ONA - JA. Aj to ako mi to docvakne je také spomalené. Otočím sa, aby som sa uistila, či to bol on, a bol. Marek A Petra (moja sesternica Petra v náručí Mareka!!!!!!! - CHÁPEME??? NE!!!). Lenže ja mám nejakú inú prácu, musím niečo urobiť, neviem čo, ale je to dôležitejšie ako oni dvaja, tak s veľkou ranou niekde medzi žalúdkom a srdcom kráčam Ďalej, moja Eva ma podopiera, lebo sa mi samozrejme podlamujú kolená a vchádzame do budovy...

Uf, dajme si pauzu, už toto považujem za moru a je to hrozné, a to čo bude nasledovať je ešte hroznejšie. Inak neviete niekto vykladať sny? Lebo mne sa stále sníva príbehovo a chcela by som vedieť čo to znamená. A tiež sa mi sníva stále o vajci, rôzne sny ale aj jeden čo sa opakuje od detstva, ale často mám v snoch vajce a vraj to niečo znamená, ale neviem čo, a tie snáre na nete a tak, to je shit...

Ok pokračujme, to bolo ako prestávka po prvej a pred druhou hodinou heh...

Vchádzame do budovy a tá má v spodnej časti veľkú halu, obrovskú, pre davy ľudí a dve kamenné schodištia, ktoré vedú na jedno poschodie akoby s trónom a plošinou, také ako v Ríme či kde to bolo, čo tam hore odsekávali hlavy a tie padali dole kopcom k nohám poddaných na výstrahu, vieme? Hm? :). Skúsme si to len predstaviť, hm?

Kráčam tou veľkou halou k jednému schodisku, keď zbadám ako sa ku mne ponáhľa môj brat (je čerstvo rozvedený btw. dosť dôležitá info pre tento sen) v kockovanej košeli (aké nosí Marek) a rifliach. V tom momente mi úplne docvakne čo sa deje, ale ešte nie, čo mám robiť. Môj brat sa ide ženiť. Hej, v rifliach a kockovanej košeli, heh. Za ním sa ponáhľa budúca pani bratová. Má hrubú menčestrovú sukňu a sveter, hrozný odev, ale tak čo už. Nepoznám ju, vidím ju prvýkrát v živote, nie je veľmi pekná, ale šak čo... Kráčame hore schodmi oni sa pripravujú, ja dirigujem ľudí, kto kam a kedy, zrazu zase Marek a Petra. Musím to ignorovať. Toto je dôleťitejšie. 

Zavládne ticho a mne sa chce smiať, plakať aj kričať. Otočím sa k neveste a ženíchovi. Kamenné tváre, počúvajú oddávajúceho a z davu zrazu ktosi kričí, že musí na toaletu. Nevesta je zrazu exmanželka môjho brata a kričí dolu "Tak ho tam pustite, nech to môžme dokončiť." Je strašne nervózna a chce aby sa už konečne (zase???) vzali. A chce aby to bolo dôstojné, nie vtipné, slušné a tiché. Ale ja sa nemôžem ubrániť a začnem sa strašne nahlas smiať, a aj moja mama a oco, a svedkovia, a postupne všetci. Smejeme sa a ex pení, že by vraždila a ja na to "Ale veď na svadbe musí byť veselo."

...

a zobudila som sa... 

epilóg

áno, toto je pre mňa nočná mora, vidieť Mareka s inou, vidieť brata urobiť zase tú istú, alebo akúkoľvek inú chybu, smiech v najnevhodnejšiu chvíľu, vedomie, že niekomu môžem a asi aj viem pomôcť, ale neviem ako... 

PMA

Hormóny - najlepšia výhovorka na svete, za všetko môžu, všetkému sú na vine, to nie ja, to hormóny, preto  som dnes zožrala polku Milky (len takej malej, ale aj tak polku, a kusok, jejda tak 3/4, och, ale len takej malej, menšej ako  obyčajnej), a preto sa mi chce plakať s vedomím, že mi je tak strašne dobre, že už možno nikdy nebude lepšie... a možno preto dnes vôbec nechcem Mareka, a jedna čiarka ma teší ešte viac ako by ma tešila včera. Myslíte, že už som z toho vonku? Myslám z Mareka... Písal Frodo viete :). Je sladký. Píše Martin. Nie je sladký, ale to viete, keď má človek PMA, tak aj Martin je lepší ako dve čiarky na tehotenskom teste. Zabúdam súvislosti - to je ono. Aj za to môžu hormóny, ale je to aspoň vtipné, len si práve nespomeniem prečo :). Volám to predmenštruačná amnézia (od toho to PMA, víme?). 

A viete, čo? Malo to byť podnetné, plné nápadov, jeden som si aj napísala... ale mi to celé vyprchalo... Tak to nechám tak, lebo tliachanie do vetra tu už bolo, a nikdy k ničomu neviedlo, Froda isto pretiahnem pri ďalšej návšteve Irelandu (pri každej ďalšej), Martina nepretiahnem ani keby... no skrátka ani keby a Mareka, toho stále veď viete čo... (ale ne dve čiarky!!!)

Cigu a spať...

veci o ktorých sa nehovorí

Nemám rada tajomstvá. Tie cudzie ma neprekonateľne obťažujú a tie moje ma mučia. Možno je to jeden z dôvodov, prečo píšem anonymný blog, aj keď o jeho anonymite niekedy pochybujem. Anyway... Moja Eva vie všetko. No dobre, všetko okrem rannej nevoľnosti a udalostiach sobotnej noci (teda potom, čo odišla, pretože jej nebolo dobre). 

Na párty nás bolo osem. Hostiteľ s priateľkou, moja Eva s priateľom, Marek, jeden chalan, jedna baba a ja. Keď Eva odišla, začali sme tancovať. Kým tam Eva bola, bola som s ňou "solidárne chorá", teda všetci sme boli, lebo to keď sa jeden človek nebaví a je mu zle, tak ani ostatní sa nevedia tak baviť. Takže keď Eva odišla, celkom sa to rozbehlo pochopiteľne. 

Tancovali sme, ako som podotkla. Na Mareka som bola ako sršeň, takže rýchlo pochopil, že ma nemá provokovať a venoval sa ostatnému osadenstvu. Ďalší dvaja (zadaní mladí muži - ZMM) tancovali so mnou a hostiteľova drahá si išla onedlho ľahnúť.

Jeden ZMM mi pri tanci začal rozprávať ako ma má rád bla bla bla... Také neškodné poviete si, aj ja som si povedala. Kým ma nezačal bozkávať. Len tak na líce, a potom o chvíľu znova, a potom mi začal šmátrať po zadku... Druhý ZMM o chvíľu neskôr prebral štafetu so všetkým čo ten prvý začal. Nenápadné reči, chytil ma za prdel a pusa na nos, pusa na čelo... Ďalšia pesnička, tancujem chvíľu sama a potom sa pri mne objaví zase ZMM jedna, zase tie reči, a potom pusa na pusu, taká... viete taká vášnivo váhavá, či ju vrátim. Nevrátila som. Skúša to znova. Idem do kuchyne. Studenú vodu potrebujem menej ako on, ale je nutné sa oslobodiť. 

Druhý ZMM prichádza a hovorí mi "Girl, ty si dnes tak krásna. Ťažko sa ti dá odolať." Nedávno sme mali debatu, či ma má rád a či ma pozve na svadbu. "Girl, jasné, že ťa mám rád." Pobozká ma a čaká čo bude ďalej. Odchádzam z kuchyne rozčarovaná. Niektoré moje ilúzie miznú v poslednom hlte vína. Potrebujem cigu. 

Prichádza Marek. On sa vždy objaví na scéne vtedy, keď to najmenej potrebujem. Naopak keď po ňom túžim, tak tam nie je. Možno je to tak dobre. Koniec všetkých koncov, bude lepšie v alkoholovom opojení vytesniť ho na okraj sociálnej priepasti. Potom sa to nejako pretransformuje aj do bežného života a bude dobre. Dopíjam, dofajčím a ľahnem si na sedačku, aby bolo jasné, že končím. 

Nemám rada tajomstvá. Neviem čo s nimi robiť...

ZASE!!! (alebo nepoučiteľná Girl)

pondelok - meniny má Eleonóra. Ideme do kina. Black swan je nepochybne vynikajúci film, ale moje dieťa baletiť nebude. Bodka.

utorok - Etela. Cvičí sa mi dnes o niečo lepšie ako minulý týždeň, ale nedávam stopercentný výkon. Po cvičení na víno. Víno mi spôsobuje príjemné zabúdanie. A príjemné zabúdanie spôsobuje príjemné zaspávanie. Píše mi Martin. Eva Martina nemá rada. Martin je milý. Je mimo akúkoľvek ligu a kategóriu čohokoľvek, čo si spojíte s pojmom muž, sex a vzťah, ale určitým spôsobom ho mám rada. 

streda - Roman/a. Nezakladám si na dokonalosti. Kúpila som si nový sveter. Malé radosti tohto sveta, ktoré mi pomáhajú prežiť MOJE veľké starosti so slečnou Dé, Marekom, mojou milovanou ma, a všetkými nespravodlivosťami, ktoré sa mi dejú. Btw. odkedy bývam sama, môj život sa napĺňa tichom. Pozitívnym tichom. V mojom byte je zakázané kričať a hádať sa. Takže ak tam niečo reve, je to Rolling Stones, Guns, alebo David Koller (v posledných dňoch). 

štvrtok - Matej. Pípol mail. Pozvanie na kolaudačno meninovú párty. Príde aj on. Večer ideme cvičiť. Mám päť z množstva príznakov tehotenstva. Moja Eva sa smeje. Nepripúšťam si to. Cvičím na 110%. Myšlienky mám niekde inde. Na oslavu sa mi nechce. Moja Eva si myslí, že je skvelé že pôjdem. Ona si myslí, že by bolo skvelé aj to, keby som bola v tom s Marekom. Som si istá, že z tejto trojice je nadšená touto predstavou iba ona... Ja by som asi radšej brala slepák. 

piatok - Frederik/a. Mám voľno. Ranná nevoľnosť ma dostane z postele pred budíkom, vravím si črevná chrípka. Mici sa sťahuje. Osemhodinová šichta je pred nami. Nahádžem do seba nejaké lieky a vitamíny a idem na to. Nebude to nič vážne. 

sobota - Viktor. Chce sa mi byť oveľa viac chorá, ako sa s ním stretnúť. Nevyvlečiem sa z toho. Je osem hodín. Keby sa aspoň na mňa takto nepozeral. Tak neopísateľne. Pusa na privítanie, pár viet. Eva mi pozerá na kozy. Matej mi pozerá na kozy. On mi pozerá na kozy... Odrazu niekto vojde a pýta sa ma či nemám nejaké väčšie kozy. Nikto sa tomu nezasmeje. Nie je to totiž vôbec vtipné. Dostavuje sa úzkosť. Som nepríjemná. Pochopiteľne iba k nemu. Idem si zapáliť. Napne ma na vracanie. Vyjadrenie účasti ma vytáča do nepríčetna. Odchádzame nad ránom, každý po svojom... Ani ho už nechcem vidieť. Ani na chatu sa už neteším. 

nedeľa - Alexander. Scenár sa opakuje. Víno oslobodzuje. Ranné zvracanie, ciga a čaj. Nadávam si, hovorím si ZASE??? Obed u rodičov. Telka. Kvasíme pol dňa. Druhú polovicu dňa prespím. Večera a domov. Tuším len na mňa ozaj niečo lezie. Čaj a posteľ.

pondelok - Zlatica. Aj by som zaspala, ale... Čaj a ciga možno neboli najlepší nápad na lačný zgrclý žalúdok. Áno, asi stokrát som si povedala, že si budem dávať viac pozor (aj tuto tak skoro verejne som prehlásila že už nikdy alebo tak nejak). Ale okolnosti... Nebudem sa vyhovárať. Koza jedna. Kupujem tehotenský test. ZASE!!! Viac ako inokedy dúfam v jednu čiarku...

co je doma to se počítá aneb anekdoty nečeské

Poslednou dobou viac spomíname, že? Tak to skúsme znova. Spomeňme si na slečnu Dé, moju koworkerku. Tak tá ma dnes extra sere. Zase má oldskúlový sveter z rokov osemdesiatych a topánky o dva roky mladšie. S kožušinkou, štýlové. Ale nech. Jebal to pes. Nabíjam si mobil a keďže mám krátky kábel, tak ho mám položený na takej tej onej, volá sa to schodík a predáva sa to v IKEA. 

My na tom občas sedíme, ale častejšie nie. Ale ona, vidí kks, že tam ten mobil mám a si to musí zobrať dozadu, že sa ide nažrať. No a tak drží v jednej ruke ten mobil a v druhej oný schodík, hej... No a hovorí mi: Čo? Kam ti to dám? Na zem?" PIČI. Akože môj milovaný iPhone chcela položiť na zem, chápete? Nechápete. Na to by ste ma museli poznať aj môj vzťah k materiálnu. Ach. Skoro Som umrela od jedu. Tak jej vravím? "Daj to sem." a som jej to doslova vytrhla z ruky, troška som ho poťažkala, poľutovala a položila k rádiu. Moje nervy. A potom tie prijebaté reči na tému: "Keď som ešte robila v rozhlase"... To akože pred sto rokmi, korytnačka jedna. Vrrrrrr...

A ne! Ani piči jej nepomôžem. Šak vám píšem ne? Nech si pomôže sama. Ja keď robím niečo, tak jej pomoc nežiadam Kurvadrát.

Dobre pome ďalej. Som sa zavesila na FB dneska a tam správa od Froda. Že ňuňu ťuťu... Ani som mu neodpísala. Musí si počkať, na dobré sa vraj musí čakať. Že ano :). No a potom že kuk na wall a tam niekto linkuje článok na blog.sme.sk, že "každý môže byť frodo"... ale že mi zabehlo :), jasné, že to je o tom prsteňovom bla bla bla... Nepodstatné. 

Tak ďalej. Taxikár. Včera som bola cvičiť a po cvičení sme išli s mojou Evou do vinárne za jej chlapom a kamarátmi. Marek našťastie neprišiel, takže sa mi ľahko dýchalo (zato príde v sobotu na kolaudáciu ku kamošovi, a mne sa tak nechce tváriť sa že som nad tým). 

Domov som nemohla ísť. Bol tam totiž môj drahý brat so svojou milenkou. Silná káva? No doteraz ani ne (mali sme dohodu, že nezistím, že tam boli), ale keď som včera došla domov, rozhodla som sa vymeniť zámky. Akože na pracovnom stole omrvinky, neumytý riad, pokrčená deka na posteli, pod ňou pokrčený prehoz na posteľ, a pod ním dokrkvaná perina - kurva fix, dohoda bola že mi nelezú do perín!!! V kúpeľni bordel v umývadle, vo vani dlhý vlas. Osuška len tak pohodená na koši na prádlo. Ja viem, ja som perfekcionista, maniak na poriadok, všetko musí mať svoje miesto, poriadok je základ. Od iných to nevyžadujem, to ne. Ale do piči, aby si niekto robil holuník z môjho bytu? TAK TO NE!!! Ale viete čo ma fakt sere? Že keď mu zatrhnem tieto návštevy, tak ma nebude mať ďalsích 30 rokov rád. A chcem toto ja? Chcem to? Neviem. Asi ne, ale zase tie nervy čo som mala po príchode domov... Stojí mi to za to? Uvidíme, dám s ním dnes reč. Ach.

Ale taxikár. Ideme z vinárne taxíkom (teda troma lebo každý inam), lebo veľa hodín a tak... A taxikár že: "A vaši kamaráti kam idú? Nejde niekto do Dúbravky, lebo ja končím. Aha no tak dobre. Ja som dnes dve hodiny robil ale už končím. Do piči taká zima je vonku, a nikto nejazdí, šak načo by sa jebali po vonku keď je taká zima, nikto nejazdí. Raz za hodinu mám robotu. To sa mi neoplatí tu mrznút... - do toho ja robím len ehm a ee tak ticho jak myš, lebo stres že mi prijebe... a on dáva ďalej: "Toto je také na piču auto, nekúri poriadne, moje je v servise, toto je firemné a im to je jedno, takýto vrak vám dajú a nestarajú sa. Jedno svetlo mi svící do nebes, tlmiče náprava šecko v prdeli, keby ma policajti chytili tak prúser. ATAKĎALEJ... Našťastie to bolo asi 7 minút cesty za tri pade.

Keď som vystupovala tak sa na mňa otočil, usmial sa a tým podnapitým podtónom v hlase mi zaželal krásny zvyšok večera. Nechala som mu päť centov tringelt a pratala som sa kade ľahšie. 

A teraz, ak dovolíte, idem si zapáliť, lebo ma zo slečny Dé jebne jak ona je nesamostatná až to bolí!!! Grrrr...

better than good

Pamätáte si na Froda? Na môjho Froda, nie na toho z "prsteňa" pochopiteľne. Môj írsky Frodo. Gitarista v dvoch malých neznámych írskych kapelách. Dobre, beriem to tak, že ste si spomenuli :). Tak môj Frodo s jednou s vyššie spomenutých kapiel nahrali pár demo cover verzií (presnejšie sú zatiaľ štyri). Speváčka má krásny hlas... No to je jedno. Samozrejme som ho chcela za tento úspech pochváliť tak som mu napísala správu na FB. Takú nevinnú, že teraz kým je len malá hviezda, by si mal nájsť priateľku, aby si mohol byť istý, že ho miluje a nie že ho chce pre prachy a úspech :)... Viete lebo keď z neho bude veľká hviezda, už ho budú chcieť všetky a on nakoniec skončí v pazúroch nejakej nevyprofilovanej štetky... A to by nás všetky mrzelo predsa :). 

Konverzácia sa zvrhla asi po tretej správe, samozrejme sme si najskôr písali tak slušne, ako si píšu dvaja ľudia čo sa domnievajú, že sa mali radi, a evidentne sa stále majú radi, lebo na diaľku a bez záväzkov je to so easy so easy :). A plus tá chémia, to je základ dobre fungujúceho pseudovzťahu. Začalo to tak nevinne: "I wish irish girls were great fun like you." - hovorte si čo chcete, toto je od Froda kompliment ako Amerika :). Ale tým to nekončí :). Keď som ho presviedčala, že aj v Írsku určite stretne slečnu divokú aspoň ako ja ak nie divokejšiu... "I wish you were irish and lived in Ireland, it would be great, yeah I loved times with you, youre great!!! one of the best times of my life..." - tak toto je dosť silná káva.Až mi na okamih prišlo ľúto, že som pre neho jedným z najlepších zážitkov v živote, lebo to bolo tak krátke... tak... a možno práve preto. Možno práve preto, že sme z toho nikdy nestihli urobiť nič viac, nič ako obyčajný rutinný vzťah, možno práve preto je to "one of the best times"... Musela som sa zamyslieť, na chvíľu a potom si priznať, že aj keď mám kategóriu "the best" veľmi širokú, Frodo nepochybne patrí práve tam, možno nie na prvé priečky, ale je tam :). Nepochybne. 

Jedna z posledných včerajších správ od Froda bola krátka a výstižná: "I miss you." - dobre dobre, možno mu až tak veľmi nechýbam, ale potešilo ma to, chápete nie? Tu sa trápim, že nejaký Marek si neváži čo vedľa seba má a tam je niekto, kto, ak to aj myslí len spolovice vážne, by ma chcel mať tam, milovať sa so mnou celú noc a hrať mi na gitare all day long, ach a ešte že" "I love your picture, you are very sexy."... So sweet. Neodolala som a nakoniec som mu povedala, že asi čoskoro prídem do Írska: "Really? Are you coming this year? We can meet this time in a proper place and not a car :)... I want to meet you again, it will be great..." a nakoniec "Let me know when you are coming, so I can book holiday from work..." - keby som sa nepoznala, aj by som si závidela :). 

FYI: na fakte, že chcem Mareka sa nič nemení...

príliš krátka správa o konci sveta

Koniec sveta príde, počkajte si na to a nerobte paniku. A teraz prejdime k dôležitejším veciam. Teda ku mne. Je príjemné zistiť, že bez ohľadu na okolitý svet dokáže človek prežívať radosť a nadšenie zo spontánnych rozhodnutí a akcií. A tak sme sa včera o pol jednej (teda oprava - dnes o pol jednej - ale podľa pravidla, kým som nespal tak je ešte stále deň, v ktorom som sa zobudil, to bolo vlstne včera) no takže o pol jednej v noci sme sa vybrali na pivo. Bola som doslova vytiahnutá z postele. Nesľubovali sme si od toho žúrku do piatej, len dve tri pivká a domov. A tak aj bolo. Mišo smozrejme vyplakával, že sme ho vytiahli len na pivo, že on chce byť do rána bla bla bla... 

Išla som domov nočákom. Asi po desiatich rokoch. Potom čo ma raz v lete otravoval nadrbaný asi storočný odporný páchnuci zjav v takmer prázdnom nočáku a skoro ma tam znásilnil (akože ok, mal od toho našťastie dosť ďaleko, ale všetci okolo sa len pozerali a zase až tak ďaleko od toho nemal, aby sa len pozerali, kokoti), no skrátka odvtedy som nočákom nešla... Až teraz. Nikto tam nebol, len jeden nadrbaný asi storočný odporný páchnuci zjav a smrad čerstvej tyčky... O osem minút som bola doma. Myslela som si že ten strach neprežujem... Ale som tu. Tak to už hádam prežijem aj koniec sveta...

everything's gone, everybody knows

... posledná LMka a tvoja fotka nad zrkadlom... nič netrvá večne, ani bolesť, ani radosť... ešte aj ten nekonečný príbeh končí titulkami... smiem sa smiať, lebo už viem... aj keď sa mi o tom nechce hovoriť, možno si radšej nemal napísať nič... keby som bola taká, roztrhala by som tvoju fotku a rituálne ju spálila nad plameňom čiernej sviečky... ale veď ja som taká bola... len už nie som... vraj najviac nás mení práve to, keď nám niekto ublíži... koľko krát sa ešte budem musieť zmeniť...

láska nie je nezištná

Myslela som si, že dôležitá je trpezlivosť. Ale zase som sa mýlila. Teda nie že by trpezlivosť nebola dôležitá, to samozrejme netvrdím, len sú situácie, kedy je oveľa dôležitejší nadhľad. A ten, povedzme si úprimne, mi poslednou dobou chýbal. Teda... stále mi chýba :). Aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že som urobila pokrok. Ani neviem presne kedy, asi to ide tak pozvoľna. Včera som vypĺňala jeden dotazník. Pointou bolo, dozvedieť sa, na akých veciach mi v živote záleží, čo pre mňa naopak nie je dôležité (niečo ako rebríček hodnôt), či som šťastná, a v neposlednom rade, či smerujem k dosiahnutiu cieľov vo svojom živote (či vôbec viem, aké sú moje ciele etc.)...

Dôležité bolo, vypĺňať dotazník podľa momentálneho duševného stavu, bez ohľadu na to, čo si myslím, že by bolo správne, teda vyjadriť momentálny stav seba sa v danom období. Vraj to je objektívnejšie, ako keby som sa nad otázkami zamýšľala z dlhodobejšieho hľadiska bla bla bla...

Výsledky ma na jednej strane prekvapili, na druhej strane boli veľmi očakávateľné. Vraj som so svojim životom spokojná. To nemôžem poprieť. Vraj mi najviac záleží na zdraví, priateľoch, láske a rodine. Bohatstvo nevidím v peniazoch (jasné že vidím) :), napredujem k dosiahnutiu svojich cieľov, hoci sa mi pobyt na Zemi nezdá celkom zmysluplný (???), resp. zmysle života nepoznám a nehľadám vyšší zámer. Skrátka žijem. Žijem prítomnosťou, zriedka budúcnosťou a o minulosť sa takmer nestarám. Čo bolo bolo, a aj tak to už nezmením. Problém však je, že sa z minulosti neviem poučiť. 

Ak začínam, začínam vždy od nuly. Bez očakávaní a bez vopred vykonštruovaných možných záverov môjho konania - inak povedané impulzívne a nerozvážne... Neznamená to, že sa vlastnou vinou dostávam do vopred prehraných "bitiek"??? 

Niekde sa stala chyba. Prečo mi stále nedochádza, že svet, ani nikoho v ňom nespasím, že z nikoho neurobím lepšieho človeka, iba ak sama zo seba, aj to s obrovskou dávkou trpezlivosti vytrvalosti a tvrdej driny?...

Dnes som si v horoskope prečítala, že láska nie je nezištná. Ak hovoríme ľúbim ťa, znamená to ľúb ma. To dáva zmysel. Ak chceme milovať nezištne, asi nemusíme nikomu vešať na nos, že ho milujeme. Jednoducho ho milujeme a hotovo. Lenže kto chce milovať nezištne? Kto nechce byť milovaný tým, koho miluje? Hm? NIKTO predsa. Nikto. Presne tak. Takže nezištná láska vôbec neexistuje. Je to vymyslený blud, aby sa americké romatické komédie mohli natiahnuť na niekoľko hodín polemizovania o tom, či milujeme skutočne, alebo len preto, aby sme boli milovaní. Lebo byť milovaný je sakra príjemné. 

Z toho mi vychádza, že nie všetko o láske je pravda, tak prečo to ako pravdu predávajú. Tlačia nám do hláv tieto nezmysly celý život, a potom to takto dopadne. No takto... Ako ja. Namýšľam si, že byť zamilovaná je v poriadku, že tým predsa nikoho neobťažujem, ale fakt je ten, že obťažujem. Pretože sa nedokážem správať celkom nezištne a aj napriek tomu, že sa snažím to maskovať, niečo predsa len na povrch vypláva a ak tamten nie je úplne vzťahovo retardovaný (čo zdá sa nie je), tak to musí vedieť, a vzhľadom na to, že moje city neopätuje, vlastne ho tým obťažujem. 

Prečítala som si dnes aj jeho horoskop. Bla bla bla... ten kto nemiluje, nemal by vedieť, že je milovaný... bla bla bla. No akože Teodore dnes ide karta, fakt. Alebo Melinde, či kto to dnes vymýšľal piči. Takže plán na dnešný deň. A na zajtra :). 

Vytesňujem. 

Nechcem. 

Ale musím. 

let's make things better

Myslela som si, že zlyhám, naozaj som tomu uverila, na chvíľu. Potom som dala plný výkon a prvé výsledky sa dostavili OKAMŽITE :). Motivovať chlapa je zjavne jednoduchšie ako som si myslela. Našťastie, lebo ja nemám rada zlyhania. A malé výhry nakoniec aj tak prevýšia jednu veľkú, aj keď by som tú jednu veľkú brala... toto je predsa len väčší adrenalín... A život bez vzrušenia a neistoty je nudný. 

Takže som dnes prišla na dve veci. Tou prvou je, že radšej ostanem v ústraní a budem robiť tie malé veci, (napríklad, že mu nenápadne podsuniem mail s troma písmenkami navyše pred jeho menom - prvá prihláška už je podaná) a druhá, že možno chcem oveľa viac to, čo nemôžem mať, ako by som si dokázala užívať to, čo by som mohla potenciálne získať... 

A keďže chceme vyťažiť zo všetkého maximum, na začiatok sa musíme uspokojiť s minimom :). 

dolu vás istíme, hore neobmedzujeme

Nie je nič jednoduchšie, ako motivovať ľudí k lepšiemu výkonu. Prípadne k výkonu ako takému, bez ohľadu na to či je lepší alebo priemerný. Každopádne je to jednoduchšie ako dokopať seba sa k akejlkoľvek bohumilej činorodej, plnohodnotnej, prípadne zárobkovej činnosti.

... ty mě lekáš, že tu zůstáváš tak už běž pryč...

Požiadal ma, aby som ho dokopala motivovala a udržala v utkvelej predstave, že potrebuje vysokú školu a teda sa na nejakú zapísal a dokončil ju. Poviete si, jak super, ne? Šak taká škola (externé štúdium) to trvá predsa roky. A motivovať niekoho je oveľa jednoduchšie, ako seba sa dokopať k bohumilej a činorodej činnosti...

... jsem objevitel nových pólů, určit polohu, můžem spolu...

Už teraz mám z toho nervy a hlavu v smútku. Veď to ja som predsa tá, čo chce byť s ním a nie naopak. To mne ide hlava prasknúť a motor sa mi zadrháva, jak vymýšľam všetky možné modelové situácie, ktoré by mohli teoreticky nastať a ako by som pri nich mala čo najlepšie zareagovať, aby si všimol, že som viac ako len... veď viete čo.

... ty jsi jediná, s kterou něco mám...

A potom príde a povie, Girl, vyznáš sa trocha v interiérovom dizajne? No tak ne! Jasné že sa vyznám, šak som estét boha jeho telacieho. A umelec. A interiérovému dizajnu som mala možnosť si toť nedávno pričuchnúť, keď som s ex vymýšľala řešení našeho bydlení. Pokračuje on, že vieš, ja by som chcel prerobiť spálňu. A ľaľa ho papľuha (ogrcal mi krpce) už aj mu mailom fičí super truper interiér dizajn jeho novej spálne, šak prečo ne, keď som v tom dobrá a v robote ani ťukes, nemám čo robiť, tak robím takéto chujoviny pre NEHO. Kurva či si to len váži chalanko... 

... kam se city vzdálí, to já už dávno vím...

Vraví mi zase waw, tá spálňa je super, mám pre teba ďalší projekt s názvom kuchyňa. Do piči tam. Kde na to tí chlapi chodia? Viete čo, niečo vám poviem. Už som trom jemu podobným zariadila ich útulné domovy a čo oni? Vieme čo oni. Nakoniec si tam každý jeden nasťahuje... No mňa ne!!! A že kde je spravoslivosť? No kde? Nikde... Takto to na svete chodí a chodiť bude, kým tu budeme, a aj potom sa to nezmení.

A keď mu ja poviem, že ver mi, neklamem prvýkrát, tak sa cítim potom jak kokot, lebo on chudíčik teraz nevie na čom je. Kks kde ja na to chodím? Toto je asi základný problém ne?

Asi som príliš dobrá, keď sa so mnou tak ľahko vyjebáva...

za všetkým hľadaj ženu

alebo: znášame chyby našich matiek, aby naše dcéry mohli znášať naše chyby...

Matka synovi: "Ty si taký šikovný Janko, ako krásne si poskladal to LEGO." alebo "Martinko, no ty si ale krásny, a aký si veľký, to preto, že tak pekne papáš." alebo "Adamko, ty si ten najkrajší chlapec na svete, pekne ťa oblečieme, učešeme a môžeš ísť do sveta." alebo "Pozrite sa, aký krásny mladý muž nám z toho Denisa vyrástol."... alebo akokoľvek inak... Presne takto to robia.

Matka dcére: "Ak budeš takto jesť, čoskoro sa nezmestíš do dverí." alebo "Ak nebudeš poriadna, nikdy sa nevydáš!" alebo "Vystri sa, pozri sa na seba, ako to robíš, takto je to zle, nie!!!"... alebo akokoľvek inak... Presne takto to robia.

Žena mužovi: "Ty si taký silný." alebo "Ako si to urobil?" alebo "Si úžasný, milujem ťa." alebo "Bol si skvelý."... alebo akokoľvek inak... Presne takto to robia.

Muž žene: "Ak neschudneš, nájdem si inú." alebo "Prosím ťa, ako si mi mohla zničiť najobľúbenejšiu košeľu? Ako to že nevieš žehliť?" alebo "Dnes si tú večeru pripiekla. Nabudúce to snáď bude lepšie." alebo "Nelež ako mŕtva ryba, aj mňa bolí hlava."... alebo akokoľvek inak... Presne tak to robia.

Ešte sa pýtate kde si muži kupujú ego?

Ono je to celkom jednoznačné. Nie je to ich vina. Môžu za to naše (resp. ich) matky. Od detstva im vštepujú, že sú najlepší na svete, ako majú mať potom neskreslený obraz, nie len o sebe, ale aj o všetkých naokolo? To nejde. Hneď v tesnom závese za matkami sú babičky. Iste že by boli na prvom mieste, ale našťastie s vnúčikmi trávia podstatne menej času. Ono by to totiž mohlo byť ešte horšie :). No a nakoniec sme to my, milé dámy, čo chlapom to ich ego leštíme a posilňujeme. A to presne vo fázach zamilovanosti a opantanosti, kedy sa nám ten konkrétny "the perfect man" javí ako božie stvorenie (prípadne je nám jasné, že práve "tudy cesta vede"). Oni nepochybne božie stvorenia sú, ale nikto vám už nepovie, že Boh je teda poriadny vtipálek...

sme síce z jedného cesta, ale

Muži a ženy sú v zásade úplne rovnakí. Nemajú si čo vyčítať. Čo muž prevýši silou, žena dobehne rafinovanosťou, kde muži využijú svoj šarm a dôvtip, ženy nekonečnú schopnosť zvádzania a koketovania... Pravdou je, že ako muži tak ženy, všetci vieme dosiahnuť to, čo chceme. Niekedy nám to trvá dlhšie, inokedy máme pocit, že sme nemuseli nič urobiť (potom si ale nevážime čo máme), problém nastane vtedy, ak chceme rozličné veci.

Teda kým chceme to isté, cesta je ľahká, priama a k dosiahnutiu cieľov, hoci používame rôzne prostriedky, nám netreba veľa. Občas si sami vytvárame nezmyselné prekážky, aby sme mali pocit, že sme museli troška zabojovať za svoje ideály. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že život je strašne jednoduchý, že si stačí len počkať na to, keď budeme chcieť to isté, ako ten druhý (a nejde iba o vzťahy, ten druhý môže byť aj predavač), skrátka ak chcem kúpiť a ty chceš predať, dohoda je istá. Ak chcem ja ušetriť a ty zarobiť, budeme si robiť malé zbytočné problémy, ale ak ja chcem naozaj kúpiť a ty naozaj predať, nakoniec nájdeme kompromis, aby som neodišla k inému predajcovi alebo aby si si ty nenašiel iného zákazníka, lebo dvaja je viac ako jeden :).

Lenže ono to až také jednoduché nie je, lebo v živote sa veľmi často stretávame so situáciou, že ja chcem a ty nie, a vice versa. Oveľa šastješie ako s tou prvou modelovou situáciou, kedy veci môžu fungovať ako po masle. A tak je to aj v mojom prípade. To, že niečo chcem a mám prostriedky, ktoré viem použiť na to, aby som svoje ciele naplnila, mi je málo platné, vzhľadom na objekt mojej túžby, ktorý zaryto tvrdí, že chce byť starý mládenec, pretože vlastne vôbec nestojí za to, aby som s ním strácala čas. Aj napriek tomu povie len tak v polospánku, že: "To nevadí, tak sa vezmeme." alebo "Počká si ťa to tu, nabudúce.", čo považujem za absolútnu drzosť, pretože sme sa dohodli na férovej hre. Mohli by ste namietať, že som rovnako nečestná, ak mu tajím, že chcem viac aj napriek dohode. Namietajte. Nemôžem to povedať. Stratilo by sa to čaro "chcem to čo nemôžem mať" :).

Každopádne ide o toto, že z jeho náznakov som zmätená a byť zmätená žena, v cudzej posteli, s mužom, o ktorom viem, že by to šlo (vodnárka, prosím bez komentára) to sa mi ani trochu nepáči. S vyšukávačom to išlo ľahko, ten aspekt, že on má 23 rokov (bože má už 23? nie som si istá) bol tak jasný, že mi ani nenapadlo zaláskovávať sa (a keď mi to napadlo, tak ma zdravý rozum prebral), ale keď ležíte v objatí chrápajúceho dospelého muža, s telom muža, myslením muža, konaním dokonalého džentlmena (ok, nedokonalého), s farbou vlasou po akej túžite od 10 rokov (aj keď ich je pomenej), a ten muž navyše robí všetko to, čo má muž robiť, aby ste sa beznádejne zamilovali, no tak pardon, ale som len človek... A po uši zaláskovaný do toho stvorenia, ktorého chrápanie sa fakt len ťažko dá ignorovať (no pravda je, že sa nedá ignorovať vôbec, ale veď štuple do uší by to vyriešili). A mám tušáka, že pán vie čo robí...

"neraď, není ti šedesát"

... hovorieva moja mama, hoci ani ona ešte nemá 60 a radí mi o sto šesť so všetkým s čím si podľa nej neviem poradiť sama.  dnes sa mi ale úplne dokonale osvedčilo, že aj keď vás niekto žiada o radu, v skutočnosti nežiada o radu, ale len o bezduché pritakanie na všetko, čo sa chystá urobiť, a keď mu nebodaj poviete, že by mal veci robiť pre vlastné dobro inak, lebo vy to vidíte zvonka a on je zaujatý tým, že veci vidí iba zvnútra, tak ste nakoniec najhorší na svete. no móžem sa ja na to vysrať... nabudúce si choď po radu do obchodu zlatko ... ja si radšej počkám, kým mi bude "šedesát"...

tak si hovorím, komu niet rady, tomu niet pomoci...

kolobeh konca

Všetci všetko scirkulovávajú, život jedinca je vraj iba kruh, od štyroch na štyri, slintá to na začiatku a často aj na konci potom sa to reinkarnuje a začne to od znova, hm... Deň a noc, rok, pracovná doba, puberta,  móda, sklamania z lásky, modelové situácie... všetko tu už bolo a všetko tu ešte apsoň raz bude, samozrejme ak dovtedy nevyhynieme, ale aj tak, ak by sme predsa vyhynuli, tak ešte veľa vecí, javov a paradoxov sa nám tu precirkuluje, len my už tu akosi nebudeme, že ano.

No a pointa (moja pointa pochopiteľne) je práve v tom, že MY, nie len že raz tu isto nebudeme (nie tak apokalypticky, akože MY, ja wicked, vodnárka, moja mama..., tak individuálne), ale naše kruhy, naše kolobehy a cirkulácie sú pre nás často konečné, žiadny nový začiatok, móda sa možno vracia v poslednej dobe každých desať rokov, ale život si prežijeme v tomto tele len jeden a dosť. Keď sa zamilujeme, milujeme jedného človeka iba raz, hoci veľa ľudí milujeme veľakrát :)... A keď to skončí, je koniec. V poslednej dobe mám také tie "koniec" myšlienky dosť často, ale sa mi nechce s nimi obťažovať okolie, tak obťažím vás, neva? Šak ak va, tak viete čo máte robiť :).

No ide teda o toto. Že mňa nebaví počúvať stále o tom, že konce sú dobré na to, aby mohlo začať niečo nové a potom tie mudrlantstvá o tom, že ak zažijeme zlé, viac si vážime dobré, a že keď niečo skončí,niečo začína. No strčte si to viete kam, a tým hrubším koncom poprosím, dobre? Dobre. Tak dovi. V budúcom živote sa možno narodím pod šťastnou hviezdou a do tridsiatky stihnem všetko to, po čom túži pätnástka, že ak raz náhodou bude mať tridsať, tak toto toto a ono bude mať už určite za sebou... No trt makový. Od 18 k 30 je to vyjebaný slepačí krok (odbočila som? :) nevadí)... No skrátka a dobre, nemám rada konce - aha moja pointa došla - hurá, ne?

Konce sú úplne na piču. Je mi jedno či je koniec dobrý alebo zlý, mne sa konce nepáčia, lebo s nimi zákonite prichádza zmena (napríklad koniec filmu si vyžaduje vstať a odtrepať sa domov - úplne zle), a ja som vodnár, nemám rada zmeny, keby to šlo, ja by som si prežila svoj krátky bezvýznamný život vo svojom stereotypnom, nie však nudnom, ako by ste sa mohli nazdávať, nekonečne. Viem, že to nie je ani možné, ani správne, ani dokonalé, a bolo by mi z toho na nič, ale keďže všetci vieme, že to nikdy nenastane, a nikdy sa zmenám nevyhneme, môžem aspoň snívať, polemizovať či hrotiť, ne? Hej, veď môžem, nato to tu vlastne mám.

Inak ja som chvíľu pracovala, ale teraz už sa mi nechce, lebo jak nejem, tak sa mi ani energia moc nedostavuje, ale tak mala som kúsok koláča a dám si cigu, to mám jak výdatný obed, že? A nejaký sladký nápoj nech mám sacharidy. Viete čo, ja nelúbim kolu, fakt že ne. Tak ju nepijem, ale niekedy ju pijem, ale potom pičujem že prečo to robím, keď mi to nechutí, no...

No takže ku koncom, to je aj s tým písaní tak, že začnete, aj viete o čom ste chceli a odrazu je to preč, veď toto malo byť o kolobehu, a zákonite o koncoch a zatiaľ len balast a myšlienka, hoci v hlave je a je fakt že dobrá, tá sa pobrala... No čo asi sa aj ja poberiem, lebo bezduché tliachanie je stratou vášho aj môjho času, ale tak zase ste sa o mne niečo dozvedeli, ale nebudem tu robiť súhrn, radšej :).  Jaj a že tie konce postov, jak človek píše, aj mu je ľúto skončiť, hlavne keď je myšlienka nevypovedaná.

Ešte mám jednu takú aktuálnosť. Chodím s mojou Evou už nejaký ten piatok cvičiť (cvičíme v utorok a štvrtok, nie piatky, ale veď viete ako sa to...), no a jak nežereme jak keby sme sa pripravovali do koncentráku, tak normálne aj chudneme, akože pomaly, ano? Ale ide to, normálne ľudia kukajú na mňa, že Girl, ty si schudla a je že ne šak z čoho, a potom si spomeniem, že vlastne ano, šak cvičím jak ďas. Tak toľko, že ono to proste ide, len sa musí chcieť, a potom to musí zákonite ísť.

Ozaj a spomínala som, že už nepijem? To je tiež novinka a tiež to k téme kolobehu, koncov a nových začiatkov nejde veľmi, ale tak čo už so mnou... No tak najnovšie nepijem. Tak po sebe čítam tento blábol a hovorím si, možno by som mala toto rozhodnutie prehodnotiť, ne? No takže nepijem od začiatku februára, teda od narodenín (od oslavy dobre)... Som si tak povedala, že po 30tke som bola kvalitne ožratá a, poviem to tak sprosto, ale malými písmenami vytrtkaná. Tak že teraz už môžem začať trochu poslúchať, a som zvedavá ako dlho mi to vydrží. Zase nehovorím že ani glg, ale už ne donemoty naplech našrot... :) víme :).

Tak mi držte palce, lebo ja to myslím vážne, ale si nie som istá, či aj moje druhé ja sa s tým už stotožnilo :).

Urobíme všetko čo sa dá

Akože pardon, že som tu zas. Ale čítali ste novú Borušovičovú? Teda, ona asi neni nová, ale pre mňa hej, ona je asi z 2009, že Urobíme všetko čo sa dá (je to asi výcic jej internetovej tvorby). Tak to je dámy a páni (ak sa tu nejaký pán niekedy zdržiava, aby sme neboli zamerané homochromozomálne - to asi nie je slovo, ktoré by sa vyskytovalo v slovníkoch, či? no akože pohlavné chromozómy X a Y, že dievčatko je XX a chlapček je XY, chápeme sa ne?, ak ne tak neva, popojedem), že už ani neviete o čom som písala, no ja to viem, že tá kniha moji milí, je úplne že parádna, je to oddychovka na večerné posedenia pri čaji v dňoch, čo sú nesúce na čokoľvek iné, teda presne ako sú tieto hnusné sychravé dni a tiež je plná poloprávd, právd a univerzálnych zovšeobecnení, na ktoré síce neverím, ale sú takou barličkou, že keby náhodou tie pravdy existovali, tak toto by boli ony, a už ich máme aj zhrnuté pod jedným titulom a to je super, lebo sa nám budú ľahšie hľadať, raz... ak... Dobre? Tak si kúpte a čítajte... Stojí to za to...

závislosť na myšlienkach o tebe

Vyráža mi dych vlastná fantázia, a premýšľam nad cigou a čajom, či mi podvedomie nechce povedať niečo dôležité, nejakú múdru radu do života, univerzálnu pravdu, na ktoré neverím... S posledným šlukom a dúškom čaju končím toto rozjímanie a vraciam sa do tepla. Čítam horoskop na dnešný deň. Vraj nemám byť sebec. Dobre nebudem. Vraj sa mám zaujímať. Ok, zaujímam sa (btw. ako sa máte?)...

Podľahla som new layout mánii, very cute. Nejem. Zase nejem. Nie som anorektický prípad, nebojte sa o mňa. Menší pôst mi určite neuškodí, iba že by mi uškodil :). Veď viete. No ale toto. Nejem. Lebo to nejde. Viete tá ošiaľová zamilovanosť. Híkanie nad jeho fotkou a potom, keď zazvoní telefón... Jasné, že nevolá a nezavolá. Ale to napätie tu je, nikdy neviete a niekedy aj vo vyschnutej studni zrazu objavíte vodu, tak veru, dajte na mňa a neprestaňte veriť :). Človek musí mať nejakú radosť zo života, tak prečo nie takúto fejkovú... No a tie motýle. Viete čo? Žena je to najrozkošnejšie a najvtipnejšie stvorenie, lebo nikto nie je tak domýšľavý, tak surrealistický, tak bláznivý, taký špekulant a iné, ako žena... Alebo aspoň ja to tak mám :).  

Idem na chatu. Nie teraz, až... no to je jedno, o pár týždňov. A niekto šikovný zariadil, že tam bude aj on, resp. niekto šikovný tam nanominoval mňa, bez kolektívneho vedomia (jeho a môjho), že tam ten druhý bude. On o tom vie už dva týždne, ja asi tri dni. Mám stres... Viete, lebo 4 dni a 3 noci, to už nie je jeden poopičný deň, to budú poopičné a iné dni 4, slovom ŠTYRI!!! a tri noci... Chápete? A budeme tam asi desiati, no a samozrejme, všetci v pároch. Len my dvaja... No a oni si nás doberajú. Lebo moja Eva vie odo mňa a ostatní od neho...  Je horší ako baba :)

Btw. počúvam rádio Express... ale mi nikto nevolá. Tak ak vám niekto zavolá, cudzie číslo, tak dvíhajte ne že halóóóó, ale počúvam rádio express... no a vyhráte 300 eur... Ano? ANO!!! Tak toto už je sila, a všetci že prosíííííííííííííím??? Kks... Keď zavolajú mne a dám, že prosím, tak ma aj šlak asi trafí, lebo ja potrebujem 300 eur jak soľ. Že prečo? Lebo chladnička ci pana je drahá jak taký hovad. Veru...

No idem ja od vás, rada som vás videla, pozerám, že new layout ošiaľ je celoplošný, no a idem hádam aj pracovať, alebo tak... Lebo pracovná doba sa mi skončí ani sa nenazdám, a viete ako to chodí... Čo neurobíš dnes Girl, to si na teba počká zajtra. Tak krásny mrazivý deň a nezlomte si nohu...

aj tak dobre :)

Keď človek začne zanedbávať svoj blog, má to väčšinou len dva možné dôvody. Alebo má strašne veľa povinností, učenia, horiacich termínov, neposlušné deti a iné radosti života pozemského, alebo si užíva plnými priehršťami čo mu ten pozemský život ponúka a na blogovanie nemá čas. Tak či tak je to vždy čas, čo človek potrebuje, aby sa mohol venovať svojim záľubám a blogovanie je nepochybne jednou z nich... V mojom prípade, aké neobvyklé, platí bod dva. Naozaj si užívam. Ešte som sa stále nenaučila žiť, ale rozhodla som sa, že to už nebudem riešiť... Robím to intuitívne, je to väčšia zábava... 

Veľa vecí sa udialo a veľa vecí sa nezmenilo odkedy som tu bola naposledy. Na začiatok odkaz pre Chantal - nezabudla som na teba, ale nemám k dispozícii PC a program, v ktorom robím oné zásahy do života blogových layoutov, a na mini netbooku nemám space na tento program, takže hneď ako sa dostanem k rodičom na PC posnažím sa urobiť všetko k tvojej spokojnosti :). 

Narodeninová oslava -  moja Eva mi sľúbila niečo malé a nenápadné, 10 ľudí, jeden balón, žiadne darčeky, dobrá hudba, alkohol do rána... Všetko ale bolo inak. Prišli ku mne - organizačný výbor EPE (pracovná skratka). Chystali sme sa, pili vodku s red bullom, maľovali si oči, fúkali vlasy, na nohy silonky, krátke šaty, vysoké čižmy... Parfém a môžeme ísť. Keď moja Eva otvárala dvere môjho bytu a ja som ešte bola v tom, že ideme do nášho baru na naše drinky, vyviedla ma z omylu vetou: "No a nemysli si, že ideš robiť to, čo si myslíš, že ideš robiť." Čo by vám napadlo? Mne sa podlomili kolená, ale verila som im... Len som bola nervózna... A tak trochu opitá :). Bolo pol ôsmej večer.

Taxík už čakal dolu a keď som si sadla, taxikár už vedel kam má ísť. Dostala som od organizačného výboru ten najšpeci darček, drink v UFO, fotky na vyhliadke a krásne hand made šperky. Keď sme stáli vo výťahu smerom dole, bolo mi už trocha ľahšie na duši, a asi trocha ťažšie na pečeni :). Konečne sme smerovali do môjho baru, kde bude mojich desať ľudí a moje drinky, moje barmanky a moja hudba... tak ako som si to želala... 

Prišli sme asi o pol deviatej, všade tma, len sviečka a prázdne stoly. Ani mi to nebolo divné, veď v poslednej dobe tam už nikto nechodí. Tak som vošla. Ja zle vidím. A v tme skoro vôbec. Takže som si pochopiteľne všimla tých bezmála štyridsať ľudí, až keď niekto rozsvietil svetlo a všetci ako na povel zakričali "prekvapenie". Všetci sa smiali. Ja som plakala. Dojatím samozrejme. Hľadala som poh´ľadom práve jeho, lebo som netušila, či prišiel. Našla som všetkých. Jeho som nevidela. Dokonca prišli aj moji rodičia, krstná a rodinná známa. A môj brat :). 

Zrazu tam bolo tesno, mne bolo teplo, hrnuli sa ku mne gratulujúce davy, ruka pusa objať darček alebo aspoň kvety a zase... Torta Hello Kitty predčila asi všetých očakávania a to nie len vzhľadom, ale predovšetkým bola dokonalá chuťovo. Zrazu stál predo mnou, to isté strnisko, vysoký krásny, voňavým, objal ma a povedal nejaké tie otrepané frázy, pobozkal ma tak, že som mu v náručí oťažela, robí to tak rád... Všetky tie dotyky, pri ktorých nemôžem a nechcem ostať pri zmysloch. Priniesol mi kyticu tulipánov, lebo som mu povedala, že milujem tulipány. 

A potom sviečky v tvare 30 (aké nenápadité, že?) :), sfúknuť, želať si a nechať si plniť ten sen... Poviem vám to vopred, splnil sa :), aby ste neboli nervózne :). 

Noc trvala do samého rána. A samozrejme darom a prekvapeniam nebol koniec ani o polnoci. Vtedy sa totiž otvorili dvere a dnu som vošla ja, hoci som už dávno stála na parkete a tancovala som, dostala som spoločný dar - obrovský obraz ala Warholova Merylin Monroe - akože fakt štýl... a prvý, kto prispel na tento dar bol vraj ON :). Poteší, viete?

O jednej som dostala lampión v tvare srdca, a ani neviem ako k tomu došlo, aj keď to tuším (vďaka lu) a stojím pred barom, vedľa mňa on, zapaľujeme spolu ten srdiečkový lampión, pozeráme si do očí a želáme si... Čo si želal on, to neviem, a čo som si vtedy želala ja, aj to sa už splnilo :). Od toho okamihu už ma nespustil z dohľadu, nestratil sa z mojej blízkosti... Príjemné :).

O pol šiestej prišiel za mnou s mojim kabátom a zavelil: "Poď dievčatko, ideme domov." A dievčatko sa postavilo, nechalo sa obliecť, a išlo domov. A on zase zavolal iba jeden taxík... Beriem to ako súčasť narodeninového darčeka a splnenie narodeninového želania. Niekto by so mohol myslieť, že som vyplýtvala také dôležité želanie na úplnú kravinu (napr. Vodnárka si to určite myslí), ale úprimne, som šťastná, mám všetko, sú veci, ktoré mať nemôžem, a také čo nechcem... Nemohla som si želať lepšie :).

Samozrejme sa zase diali nejaké tie neprístojnosti :), skvelý obed, staré filmy, spánok, rozhovory, pohľady, životné pravdy, príčiny a dôvody našej neschopnosti a neochoty tvoriť, plodiť a veľadiť... Zvažovanie dôsledkov našich činov. Návrhy na rýchlu malú svadbu, ak by sa náhodou zadarilo... Hovoril slová ako láska, zbytočné, príjemne, nabudúce, dám, rád a ešte neviem... Objímal silnejšie, bozkával odovzdanejšie... Aj napriek tomu mi v hlave bzučala celý čas tá malá otrepaná formulka "neukáž mu že má navrch", neukázala som...

Večer sme sa odobrali každý iným smerom s prísľubom "nabudúce" a ani jeden z nás nevie, kedy to nabudúce bude... Ani jednému z nás to však už nevadí...

and no one will know...

... torchu prirýchlo, torchu spomalene, 

lenivo, zbesilo, nadoraz, riskantne, so záchranným pásom...

dnes... 

nejem, nefajčím, neklamem, nemilujem... 

neriešim... 

iba počúvam... a učím sa žiť... 

lebo všetko už tu raz bolo...

bielou kriedou

Bielou kriedou do snehu napíšem tisíckrát miluj ma. 

Nechám ťa stáť na konci ulice a zájdem za roh. 

Nezavolám ti, keď nájdem zmeškaný hovor, 

a náš bar vymením za putiku na konci sveta. 

Len aby som už nikdy nemusela vidieť iskru v tvojich očiach, 

počuť zvonivý smiech z tvojho hrdla, 

a cítiť teplo tvojho objatia. 

Potom aj bolesť je menej bolesťou, 

aj radosť je menej radosťou. 

Strácam to, čo som nemala... Ale získam viac... 

Slobodu, ktorú som si dobrovoľne vzala. 

Tak napíš do snehu bielou kriedou, že ma nemiluješ, 

nechaj ma stáť na konci ulice a zájdi za roh. 

Neotáčaj sa. 

Už nikdy.

sex drogy a rock 'n' roll

To bol zase nápad na strechu večer liezť...

Nedeľa.
- Vraj vedci vymysleli vakcínu proti alkoholizmus. 

- To akože ťa ako decko zaočkujú a ty nebudeš v puberte ani nikdy vymýšľať s chlastom? Cool.

- Nie nie. To ti pichnú nejaké modifikované pičoviny, ktoré nedovolia tvojim enzýmom spracovať alkohol a tebe je po chlastačke tak zle, že vraj nabudúce po alkohole nesiahneš. 

- No tak ďakujem, neprosím, radšej budem víkendový alkoholik aj naďalej, heh... 

Sobota.

Myslela som si, že to bude ďalšia obyčajná sobota v bare, nič prevratné. Ale začali sme s babami z baru vodkou, pokračovali sme vodkou (oni poctivo pracovali a ja som ich poctivo opíjala), preložili sme to pár šlukmi a zakončili vodkou :). Jasné, že mi bolo zle, ale  nie tak, aby som nebola sexi a očarujúca, keď okolo polnoci prišiel. 

Krásny, vysoký, usmiaty, ostrihaný, dvojdňové strnisko, nové topánky a zase voňal - fuck. Odrazu sa celý vesmír - môj vesmír - teda on - začal točiť len okolo mňa. Pochválil ma v piatich minútach od hlavy po päty. Povedala by som, že satisfakcia, ale toto bolo lepšie. O štvrtej sme ostali v bare už len my dvaja. Zatvárali, tak sme  išli tancovať. A to sa len začali diať veci. Priznávam sa, že som vedela po úvodnej puse a prvej vete, že sa večer skončí nejako podobne, ale realita ma prekvapila, úplne že moc :), a potešila. 

Did I say that I need you

Did I say that I want you

Oh, if I didn't I'm a fool, you see

no one knows this more than me...

Úprimnosťou človek ďalej zájde, menej si ublíži, viac získa, vie na čom je, a aj keď pravda bolí, je lepšie ju poznať na začiatku... Nedúfať, alebo dúfať, ale vedieť, alebo dúfať, nevedieť, ale tušiť... Skrátka racionálne ja poznajúc pravdu pomôže zamilovanej duši, uzdraviť sa skôr... That's it. 

Jediná nemilá vec je to, že potom všetko znie ako obchodná dohoda. Ale má to svoje čaro. Takže sme tancovali. Telo na telo, celkom mimo rytmus, mimo štýl, mimo celý tento malý bezvýznamný vesmír. Až by ste mali pocit, že nič iné okolo neexistuje. 

- Girl, teraz sa budeme bozkávať. - povedal ako samozrejmosť a nedal mi čas protestovať (asi by som ani nie, ale ak by mi ten čas dal, aspoň by som namietala, že to nie je len v jeho kompetencii, rozhodovať, no ale bolo to LEN v jeho kompetencii)... Keď po pár sekundách prestal, bola som zaskočená, že hm, asi mi to dnes nejde, nebola som vo svojej koži, mala som "také tie svoje dni" a tak vôbec. 

- Girl, toto nemôžem robiť, ty si dobré dievča (povedal dievča nekecám), a ja k tebe chcem byť úprimný, nechcem ťa namotávať. (kks to už lepšie ani nemohol urobiť, že?)

- Ok. Beriem to na vedomie. Ale teraz už nerozprávaj a rob to, prečo sme prišli. (drsná Girl, že, buďte hrdé na mňa). Keď sme si o chvíľu vysvetlili, že z toho nič nebude, že sme len dvaja ľudia čo na seba vo vesmíre natrafili, majú chuť na rovnaké veci a chcú to hneď, pobrali sme sa domov, vraj bude fajn, keď si budme robiť navzájom príjemný pocit. Tentokrát zavolal iba jeden taxík :). Nebola som sviňa. A to, že mám "tie svoje dni", som mu povedala ešte skôr, ako volal taxík (zapôsobilo to dokonale) - To nevadí dievčatko, budeme sa iba túliť, to môže byť tiež príjemná skúsenosť. 

Mohli by ste si domýšľať, čo všetko nasledovalo. A aj budete musieť, pretože nemôžem zachádzať do podrobností - FAKT že nie :). Ale trvalo to do nedeľného večera. A bolo všetko, aj to čo vám hneď nenapadne :), ale možno o chvíľu hej. A varili sme si obed. Teda presnejšie on varil. Ja som nebola schopná ani cibuľu pokrájať jak mi bolo zle, bála som sa, že si odrežem prst trasúcej sa haxne :). Jedol tiež len on. Nemohla som. Nalačno si viac užívam motýle v bruchu. No a čo. Dohoda znela tak, ako znela. Ale nikto nepovedal, že sa nemôžem zamilovať. 

A ak nie je úplný chuj, nestalo sa to naposledy...

ako z chlpatej deky...

Ja viem. Som trápna. Krava. Blbá. Viem. VIEM TO. Nemusíte mi to pripomínať. Ani mi to prízvukovať. Nemusíte vravieť, áno si, my sme ťa varovali bla bla bla... VĎAKA. Som krava. 

Ozaj, to len tak na okraj, môj veľký brat si založil FB konto (dobre počujete - teda ak čítate nahlas, inak dobre vidíte), môj veľký brat. A viete koho si pridal prvého? Mňa. Nie je to rozkošné. Tak som mu hneď volala, že je konečne cool a on sa so mnou bavil celé tri minúty a 20 sekúnd, ani raz ma nenazval krava (aj keď som), mal v hlase jemný náznak ostýchavosti (bol doma, takže easy) a zajtra za mnou príde do práce. A ja som položila prvá - asi že prvýkrát v živote.

Čím som staršia, tým ho mám radšej. A to je super, lebo ako deti sme sa nenávideli, ale tak neľudsky. Jednoducho sme sa nenávideli. Najviac. Na smrť. Želal mi ju trikrát denne, tú smrť. Ja jemu každú minútu našej spoločnej existencie. Hrozné. Teraz ho milujem. On mňa ešte asi nie, ale už ma nenenávidí, dokáže dýchať rovnaký vzduch ako ja a najhoršie oslovenie je krava, a to je už jaký pokrok, keď som bola doteraz len  - no to je nepublikovateľné - (to je pičovina, je to publikovateľné, bola som debilná piča, jeblá pubertálna vyrážka a podobne... jaj a ušatá - a to mám malinké uši, že normálne aj zle počujem jak sa mi dostáva cez tie malé laloky zvuk do ucha, fakt ale, nekecám, čistím ich furt, a ani mi neodstávajú, ale tak on je trochu debil...) heh...

Toto bola jaka mega vsuvka, že? A o čom som to chcela? Jaj... Už sa mi o tom ani nechce. Baby, viete čo? Ja idem konečne začať (zatiaľ parttajmovo, ale predsa) robiť v obore, tj. to čo som vyštudovala. Takže nie nadarmo mám tri diplomy a 9 rokov štúdia :), baby, ja som úplne totálne nadšená. Mega. Najviac... Tešte sa so mnou prosím, lebo ja potrebujem povzbudenie. A som úplne hin z toho... Chápete ne? Nemôžem spať, odkopávam sa v noci, a som permanentne nadšená tudíš vzrušená, ale nie sexuálne, len tlak mi vyskakuje a adrenalín a všetko :).

No, ani toto nebolo to, o čom som chcela hovoriť. Ale poviem to tak od piky, aby ste vedeli ,že som v tom prakticky nevinne, ok? Takže. Posledné dni začínam riešiť svoj biznis plán, nakopol ma kamarát, takto večer pri pivečku na Nový rok, no a ja som sa toho chytila (jak hovno košele sa hovorí), lebo vodnárska povaha sa nezaprie a vo mne sa nezaprie aj to, že svoju prácu milujem... Tak som to rozbehla a idem konečne na to, vo veľkom štýle tentokrát... Aby bolo jasno :).  No a poznáte ten pocit, keď sa na niečo strašne moc tešíte a musíte sa pochváliť priateľom a musíte na to myslieť a každému, kto stojí za to to musíte povedať? A tí ľudia, čo vás fakt majú radi s vami potom zdieľajú vašu radosť a tá sa násobí? No tak toto sa mi prihodilo. A kontaktoval ma vyšukávač (na margo môjho biznis plánu samozrejme)... Lenže ten ma už nebere, aj keď ok, minule som sa s ním stretla viac menej náhodou, teda úplne náhodou, a sme sa skoro pomilovali na, no... vlastne na ulici :), no, pred barom, ehm... ups. Nevadí. A dnes mi vypisuje celý deň, že ako sa mám a aký bol Silvester a už mi poslal snáď 8 správ a zjavne ešte neskončil, hot hot... :) - vsuvka - práve som ukončila konverzáciu s vyšukávačom a jeho posledné slová boli "prinesiem ti aj kvet aj sa už na teba teším" - no nech ti nejebe :). A ani o tomto to dnes nemalo byť. Ale tak poteší ne?

Je to o tom, že v celej tej mojej radosti, eufórii a všetkom tom citovom pretlaku myslím zase na Mareka. Nie tak ako doteraz. Len si ho predstavujem. A ani nie už 24/7, ale len tak občas. Napríklad ráno, na obed, večer a v noci :)...  Ako príde "domov" a teší sa so mnou, že mám biznis plán... A potom uvarím večeru a on mi masíruje nohy, pretože chce a rozprávame sa o čomkoľvek. Má na FB zase jednu brutálnu fotku, zakázala som si liezť mu do profilu, už som tam nebola od včera, odpustila som mu aj tie oči, aj to že je chuj, aj to že sa ku mne správa príliš milo a jebe ma to, a odpustila som aj sebe, že naňho myslím, ale aj tak som si vedomá toho, že je to riadna pičovina... Chápete? Mám imaginárny vzťah. DO PIČE TAM!!! (ospravedlňujem sa za prípadné vulgarizmy, inak sa cítim veľmi dobre)...

Aha, a posledná vec, to som už spomínala, ale prízvukujem, nie je to muž môjho života, keďže priniesol mozartove gule. Ak by to bol chlap môjho života, priniesol by rafaelo, alebo ferrero, alebo milku jogurtovú, jogurtovo jahodovú, alebo kinderbueno... Alebo by nepriniesol nič, len by ma "zlomil" v polovici a pobozkal by ma tak, aby som na to do smrti nezabudla, alebo... Ok... Skrátka a dobre, nie je to ON...

A dnes som videla krásny film, myslím že sa volá "Timer" v origináli, inak že stopky lásky, no to je jedno a tak som si uvedomila, že aj ten čo nám je súdený, nám môže poriadne liezť na nervy :), hm...

... a tak sa to všetko začalo... odznova

Dnes je prvý deň nového roku. Je to nový malý začiatok. Klišoidné reči a tradície či povery sú na pravom mieste práve dnes. Hovorí sa, že ako na nový rok, tak po celý rok. Som spokojná. Dnešný deň bol skvelou ukážkou toho, ako by to malo vyzerať po zvyšok roka. 

1. šošovicová polievka - treba ju jesť na nový rok, aby boli v dome vždy peniaze, tohoročná šošovica bola skvelá, mňam... 

2. oddych - vyspala som sa doslova a do písmena ako šípová ruža :), tak Ruženka, ok... žiadne kruhy pod očami a obdivne, po mnôžstve skonzumovanáho alkoholu, bez opice :), len tak ďalej girl...

3. domáce práce - navarené, upratané, tak trochen požehlené, zhliadnutý treťotriedny film, ktorého pointa mi unikla, ako aj názov :)... 

4. práca - tá moja, čo ju tak milujem, nie tá náhradná, čo ma živí, a zarobených 20 eur na hodinu :)...

5. stretnutie s priateľmi - púšťanie lampiónov šťastia, želania, veľa želaní... láskou nabitá atmosféra aj stratosféra :), no na prasknutie... a tí najlepší ľudia okolo mňa...

6. príkladné staranie sa o domácich maznáčikov, a hlavne že sú ešte tu :), nikto sa neposral... veľmi vydarený deň heh...

7. žiadna hádka, s nikým, žiadne hlúpe telefonáty, len tie čo mi robia radosť, (vo všeobecnosti, nemám rada telefonovanie, aj keď milujem svoj iPhone) :)

8. no dobre, toto je asi dosť zle, ale aj tak - celý deň v teplákoch - to milujem

9. kapria šupinka do peňaženky pre šťastie a peniaze - no, ano, treba si tie prachy poistiť... čo keby tá šošovicová nestačila... :)

10. žiadne predsavzatia...