Zase jeden z tých dní, ktoré tak nenávidím (no dobre, možno nenávidím je silné slovo, ale fakt že nemusím), úplne na depku. Chrápala som hádam do pol jedenástej, možno aj dlhšie, ani neviem. Sotva som vypadla z postele už sa na mňa zosypal rodinný program. Teda nie že by som nebola rada, ja som sa na to dokonca tešila, lenže keď už sa to rozbehlo, zistila som, že sa mi hlava krúti viacerými smermi naraz a to už mi ako dobrý nápad neprišlo. Nič som nestihla, nič som neurobila, nič som sa nenaučila, bordel ako v tanku všade kam sa pozriem. Tá zmena na prítomný čas v slove "pozriem" znamená, že sa od rána nič nezmenilo.
Som mierne frustrovaná. Keby nebolo môjho životabudiča - aerobicu - asi by som zakapala na lenivosť a depka by ma zasadila do postele so šálkou čaju, keksami a nejakou dobrou knihou, slzami v očiach pre všetky neprávosti čo sa na mne dejú a myšlienkou na to, že umrieť je lepšie ako prežiť.
Nikdy som tomuto druhu pohybu nefandila, ale ostatné mesiace som z toho úplne hin. Ale ja vem prečo, lebo idú kilečká a centimetre dole jak keď hnilé jablká zo stromu padajú - jednno za druhým. A ešte aj tie endorfíny po cvičení, keď si s babami cestou domov zapálime - ako odmenu za tú drinu... Extáza.
Ale čo ja som chcela povedať je, že v takýto deň márny, úplne lenivá po hodine cvičenia si lahnem k telke a len tak prepínam, ako podmaz (k brouzdaniu po internete) to nechávam na nejakom tom tanečnom programe - let's dance myslím - A TAM aby ma nejeblo... Tá pičura stará vráskavá jak vráskavec ozrutný, hádam najstaršia je tam a tie jej nohy (ebénci) má jak modelka a dlhééééé, až po zem. Tak kuknem na tie svoje špajgličky krátke a svalnaté ako nohy poriadneho futbalistu, že len hóóóódne vysoké opätky to zachránia a dokonalá depilácia, a endorfíny aj s dobrým pocitom jedinej aktívnej hodinky, tejto blbej nedele, sú definitívne a nenávratne v prdeli.
No comments:
Post a Comment