Selektínvny výber a intuícia

"Povedz mi svoje meno a ja ti poviem či s tebou pôjdem na rande."

Totiž, každé rande, môže potenciálne znamenať vzťah (alebo každé druhé, tretie...), no a úplne teoreticky môže vzťah znamenať manželstvo - deti - etc, hlavne v tom mojom "nadštandardnom" veku ;). No a ako by som svojmu nenarodenému dieťaťu mohla urobiť to, že sa bude volať napríklad Haluška? Ok, urobím mu krásne detstvo, ale keď príde do školy, budú na neho pokrikovať "haluška holá šuška" a zdravý vývoj dieťaťa je v prdeli ;), ak sa ešte k tomu stane, pre svoj subtilný zjav či pár kíl naviac, šikanované, no konec.

Bude z neho rovnaký trpák, ako jeden z tých z prvého článku. No mám ja toto zapotreby? Nie. Takže selektujem - odteraz!

Na druhej strane máme my, ženy, dar na nezaplatenie - intuíciu. Taká intuícia dokáže zázraky. Keď už si aj selektívnym výberom vyberieme niekoho, koho meno "môže byť" - teda ním rady ovenčíme seba i potomkov, ešte to nie je záruka úspechu, a že nám už pri prvých motýľoch v bruchu, zvonia svadobné zvony v ušiach a počítame koľko hostí musí byť na svadbe, to tiež ešte neznamená, že sme narazili na toho pravého. Znamená to len toľko, že sme nepoučiteľné.

Našťastie pre nás, je tu tá intuícia, vďaka ktorej dokážeme skončiť to, čo sa sľubne vyvíja a nedať šancu tomu cvokovi, čo na znak vďaky "pukrlíčkuje" a trápne zavádza debaty na "Freudovské teórie", ehm, v tú najnevhodnejšiu dobu.

No a potom je ešte jedna vec, a tá nám (mne teda určite) bohužiaľ chýba. Pud sebazáchovy. Tak napríklad pred pár rokmi som padla do pazúrov úplnému maníkovi. Selektívny výber som ešte neaplikovala - a jeho meno som nepoznala a nezaujímalo ma, intuícia nenapovedala katasrofu- toš vlastne zradila, a tak som šla.

...

Dva týždne som mala po celom tele modriny... Zážitok na nezaplatenie, fakt. 

Tak na čo sa vlastne môže jedna žena spoľahnúť, keď na seba samú nie?
No a tak aspoň začínam selektovať ;).