co může být víc...

Hovorí sa, že keď sa sere tak na veľkú kopu. Ó áno, tak toto krásne írečité príslovie, či ký bazmek to je, musel vymyslieť niekto, kto sa vyzná a bohužiaľ dnes skonštatujem, že je to holý skurvený fakt. V preklade to znamená, že mi je kokotno už nejaký ten piatok a jeden by si myslel, že si za to sama môžem, ale ja si myslím, že nie celkom. Skurvený život nešikovný - a to som optimista, pche. Možno práve preto som ešte neprepadla depresii - teda nie tak celkom :), NO A ČO?

Ale ja som sem dnes neprišla vymenovávať, aké neprávosti sa na mojom živote a mojej osobe dejú (lebo načo), lebo nie som sťažovač chronický, ale zapičovať si, som si sem prišla, aby sa mi uľavilo. Tak. No aby som bola presná, chcela som sa s vami len podeliť o jednu prijebatú pesničku, ktorá mi (netuším prečo, lebo som ju nepočula hádam 10 rokov) dnes rezonuje celý deň v ušiach (chcela som napásať v ušoch, aj keď to nie je tak správne, ale sa mi to páči, heh), no tak ona je to pesnička (a teraz mi došlo že sa až hanbím to napísať) od Lucie Vondráčkovej, neviem názov, ale text je že - ... budem chtít lásku na sto let, za ní jít a znát ji nazpamět, co může být víc než mít někoho rád...

A toto ja dnes dávam svojim cteným hlasom počuť celému baráku a békam tu - co může být víc než mít někoho raaaaaaaaaaad..., jak taká pučura obyčajná, hysterická. No jeden aby ma polutoval, ne?