losing my religion, alebo rozprava o už povedanom

Oooooh, life is bigger, 

it's bigger than you, and you are not me, 

the lengths that I will go to the distance in your eyes, 

ooh no, I've said too much, 

I set it up, 

that's me in the corner, 

that's me in the spotlight, 

I'm losing my religion... 

But that was just a dream, 

that was just a dream, 

that's me in the  

corner...

Niekedy mám pocit, že všetky pocity, všetky myšlienky a všetka vyjebaná pravda už bola vypovedaná (zažitá) niekým iným, niekde inde, niekedy skurvene dávno. Niekedy mám pocit, vlastne poslednou dobou mám ten pocit stále, že veľké myšlienky a veľké činy sa už jednoducho stali, že ľudstvo je už príliš staré a tí múdrejší už tu boli. A ostali len tí, čo z múdra niekoho iného dodnes (ak to vedia) čerpajú. A tí ostatní (povedala by som škoda papiera, ale kyberpriestor znesie všetko, aj tak ale...)  škoda písmeniek, energie a tak vôbec. 

Keď sa vám život smeje do ksichtu, radi prilnete k nejakej tej storočnej pravde o tom, ako čas je najlepší liek, ako sa dva krát do tej istej rieky nevstupuje, lebo preto, alebo že sa klin klinom vybíja (vodka džúsom zapíja) a podobne..., viete čo chcem povedať nie? Skrátka, že v každej vyjebanej životnej skúsenosti, ktorá vami otrasie, alebo vám zmení život, (alebo aj v tej najobyčajnejšej situácii) je niečo, čo už niekto pred vami stihol zažiť, pomenovať to slangovo, odborne a viacjazyčne, existuje na to porekadlo, píše sa o tom v románoch a básnici na to majú tisíc metafor. No do piče! Aj tie telenovely musel niekto zažiť, aby o nich mohol niekto iný písať (režírovať a vysielať to).

Malá vsuvka z bežného života, aby ste si vedeli živo predstaviť o čom hovorím - pred časom (asi tak pred 5 rokmi) som začala hovoriť svojim priateľom toto - "ja sa nesmejem (na) tebe, smejem sa s tebou" - a úprimne som verila tomu, že som si to vymyslela sama, nikdy som to nepočula, ak tak na podprahovej úrovni vnímania, hm, a odrazu sa dozviem, že to je staré a otrepané, že už ten pred sto rokmi čo sa hrdil, že to vymyslel, to nevymyslel, a že je to tu ako ľudstvo samo, no jebal to pes, tak. 

Alebo všetky tie reči o svokrách, mamičkiných miláčikoch a o tom, ako sa máme vyhnúť kokotizmu a pičizmu (teda on a jeho matka), píše sa o tom v každom časopise na dve strany, varovania, výkričníky DOKOLA!!! A keď si to zažijete na vlastnej skurvenej koži, môžete len konštatovať, že je to naozaj na piču, že to čo sa píše je kokotná pravda a kokotné pravdy bolia a aj o tom už niekto pred vami napísal. 

A prečo na úvod text mojej obľúbenej (jednej z mnohých) piesne? Lebo načo sa jebať s vymýšľaním nejakých múdrych slov, viet a súvetí, keď už bolo všetko povedané... 

*  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  *  

Dnes som si bola zacvičiť a po cvičení som bola plná endorfínov (mmch aj z nich som mala v stredu skúšku), ale jak mne je teraz kokotno, no to snáď ani nie je možné, asi na mňa ide periodicky sa opakujúci stav depresie vyvolanej príliš dobrou pamäťou, spojenej so sebadeštruktívnymi sklonmi za pomoci memorovania a "vyplavovania" (rozumej vyplavovanie spomienok), skurvený systém. Dávam zbohom tejto úzkej a špecifickej komunite, na dnes stačilo...

Dovetok (to je kokotné slovo, nemyslíte?) - som na to skoro zabudla, ale tak nedá mi sa nepochváliť, že pred pár dňami (nedeľa???) strašne pršalo, ne? Šak pamätáme, ne? No a ja som šla cvičiť, ne? šak viete, ne? (toto je jaké super to ne?, ne?), dážď a vietor, kombinácia pre môj dáždnik ako stvorená, jasné že som ho dolámala, ale iné, že vyskakujem z autobusu a svižným skokom srny si to šiniem pod zastávku, keď v tom mi v ceste stvojí, vlastne podobne rýchlo peláši muž, mladý pekný muž, a ja sa mu (úplne neúmyselne, bo som ho nevidela cez dážď a hlavne sklonenú hlavu) hádžem do náruče, spočiniem v nej, ospravedlňujem sa (ale po pravde je to kurva píjemný pocit, nechať sa oblápať chlapom po takej dlhej dobe) a odjebem sa pod tú zastávku... Koniec. :) To bol môj veselý príbeh. A že čo chcel týmto autor povedať? Ešte nič. Pokračujeme.


Dnes ráno som šla do práce autobusom, lebo som zázračne vstala včas. Väčšinou zaspím, lebo ponocujem ako dnes (ale zajtra mám študijné voľno, tak môžem), tak potom chodím taxíkom, na piču viem, ale tak keď to nejde tak to nejde (chvíľu počkám, ... veď to poznáte), no a šla som teda autobusm a viete čo? Stretla som milého chlapa (vek odhadujem, a ja väčšinou odhadujem úplne zle, na takých 29 - 32) vysoký, čierne vlasy, oči - ne šak keby nemal oči, to už čo by bolo... ale akože tiež tmavé, popiči dlhé prsty a krásne nechty (hej, ruky musia byť na 100%), no ale čo? Že ja som vám z neho nemohla strhnúť zraky. A on zase čumel na mňa, ale netuším čo si pri tom asi mohol myslieť, heh. Ale to je na iný príbeh. Tak toto je môj personálny progres v oblasti mužov, tlieskajte mi :).