aj tak dobre :)

Keď človek začne zanedbávať svoj blog, má to väčšinou len dva možné dôvody. Alebo má strašne veľa povinností, učenia, horiacich termínov, neposlušné deti a iné radosti života pozemského, alebo si užíva plnými priehršťami čo mu ten pozemský život ponúka a na blogovanie nemá čas. Tak či tak je to vždy čas, čo človek potrebuje, aby sa mohol venovať svojim záľubám a blogovanie je nepochybne jednou z nich... V mojom prípade, aké neobvyklé, platí bod dva. Naozaj si užívam. Ešte som sa stále nenaučila žiť, ale rozhodla som sa, že to už nebudem riešiť... Robím to intuitívne, je to väčšia zábava... 

Veľa vecí sa udialo a veľa vecí sa nezmenilo odkedy som tu bola naposledy. Na začiatok odkaz pre Chantal - nezabudla som na teba, ale nemám k dispozícii PC a program, v ktorom robím oné zásahy do života blogových layoutov, a na mini netbooku nemám space na tento program, takže hneď ako sa dostanem k rodičom na PC posnažím sa urobiť všetko k tvojej spokojnosti :). 

Narodeninová oslava -  moja Eva mi sľúbila niečo malé a nenápadné, 10 ľudí, jeden balón, žiadne darčeky, dobrá hudba, alkohol do rána... Všetko ale bolo inak. Prišli ku mne - organizačný výbor EPE (pracovná skratka). Chystali sme sa, pili vodku s red bullom, maľovali si oči, fúkali vlasy, na nohy silonky, krátke šaty, vysoké čižmy... Parfém a môžeme ísť. Keď moja Eva otvárala dvere môjho bytu a ja som ešte bola v tom, že ideme do nášho baru na naše drinky, vyviedla ma z omylu vetou: "No a nemysli si, že ideš robiť to, čo si myslíš, že ideš robiť." Čo by vám napadlo? Mne sa podlomili kolená, ale verila som im... Len som bola nervózna... A tak trochu opitá :). Bolo pol ôsmej večer.

Taxík už čakal dolu a keď som si sadla, taxikár už vedel kam má ísť. Dostala som od organizačného výboru ten najšpeci darček, drink v UFO, fotky na vyhliadke a krásne hand made šperky. Keď sme stáli vo výťahu smerom dole, bolo mi už trocha ľahšie na duši, a asi trocha ťažšie na pečeni :). Konečne sme smerovali do môjho baru, kde bude mojich desať ľudí a moje drinky, moje barmanky a moja hudba... tak ako som si to želala... 

Prišli sme asi o pol deviatej, všade tma, len sviečka a prázdne stoly. Ani mi to nebolo divné, veď v poslednej dobe tam už nikto nechodí. Tak som vošla. Ja zle vidím. A v tme skoro vôbec. Takže som si pochopiteľne všimla tých bezmála štyridsať ľudí, až keď niekto rozsvietil svetlo a všetci ako na povel zakričali "prekvapenie". Všetci sa smiali. Ja som plakala. Dojatím samozrejme. Hľadala som poh´ľadom práve jeho, lebo som netušila, či prišiel. Našla som všetkých. Jeho som nevidela. Dokonca prišli aj moji rodičia, krstná a rodinná známa. A môj brat :). 

Zrazu tam bolo tesno, mne bolo teplo, hrnuli sa ku mne gratulujúce davy, ruka pusa objať darček alebo aspoň kvety a zase... Torta Hello Kitty predčila asi všetých očakávania a to nie len vzhľadom, ale predovšetkým bola dokonalá chuťovo. Zrazu stál predo mnou, to isté strnisko, vysoký krásny, voňavým, objal ma a povedal nejaké tie otrepané frázy, pobozkal ma tak, že som mu v náručí oťažela, robí to tak rád... Všetky tie dotyky, pri ktorých nemôžem a nechcem ostať pri zmysloch. Priniesol mi kyticu tulipánov, lebo som mu povedala, že milujem tulipány. 

A potom sviečky v tvare 30 (aké nenápadité, že?) :), sfúknuť, želať si a nechať si plniť ten sen... Poviem vám to vopred, splnil sa :), aby ste neboli nervózne :). 

Noc trvala do samého rána. A samozrejme darom a prekvapeniam nebol koniec ani o polnoci. Vtedy sa totiž otvorili dvere a dnu som vošla ja, hoci som už dávno stála na parkete a tancovala som, dostala som spoločný dar - obrovský obraz ala Warholova Merylin Monroe - akože fakt štýl... a prvý, kto prispel na tento dar bol vraj ON :). Poteší, viete?

O jednej som dostala lampión v tvare srdca, a ani neviem ako k tomu došlo, aj keď to tuším (vďaka lu) a stojím pred barom, vedľa mňa on, zapaľujeme spolu ten srdiečkový lampión, pozeráme si do očí a želáme si... Čo si želal on, to neviem, a čo som si vtedy želala ja, aj to sa už splnilo :). Od toho okamihu už ma nespustil z dohľadu, nestratil sa z mojej blízkosti... Príjemné :).

O pol šiestej prišiel za mnou s mojim kabátom a zavelil: "Poď dievčatko, ideme domov." A dievčatko sa postavilo, nechalo sa obliecť, a išlo domov. A on zase zavolal iba jeden taxík... Beriem to ako súčasť narodeninového darčeka a splnenie narodeninového želania. Niekto by so mohol myslieť, že som vyplýtvala také dôležité želanie na úplnú kravinu (napr. Vodnárka si to určite myslí), ale úprimne, som šťastná, mám všetko, sú veci, ktoré mať nemôžem, a také čo nechcem... Nemohla som si želať lepšie :).

Samozrejme sa zase diali nejaké tie neprístojnosti :), skvelý obed, staré filmy, spánok, rozhovory, pohľady, životné pravdy, príčiny a dôvody našej neschopnosti a neochoty tvoriť, plodiť a veľadiť... Zvažovanie dôsledkov našich činov. Návrhy na rýchlu malú svadbu, ak by sa náhodou zadarilo... Hovoril slová ako láska, zbytočné, príjemne, nabudúce, dám, rád a ešte neviem... Objímal silnejšie, bozkával odovzdanejšie... Aj napriek tomu mi v hlave bzučala celý čas tá malá otrepaná formulka "neukáž mu že má navrch", neukázala som...

Večer sme sa odobrali každý iným smerom s prísľubom "nabudúce" a ani jeden z nás nevie, kedy to nabudúce bude... Ani jednému z nás to však už nevadí...