Dajte mi do ruky lopatu

Ja neviem ako to robím (asi som úžasná). Ak sa mám naučiť niečo, čo sa ani spoza plota netýka môjho odboru, zaujímam sa o to a dokonca s nadšením (aspoň posledné roky, nebolo to tak vždy, kedysi ma nedokázalo nadchnúť nič), ale dnes... Mám sa naučiť úplne jednoduché a jasné veci (teda sa mi tak zdalo, že sú jasné a jednoduché, ale sú to poučky vydrbané), sedím nad tým (len hodinu, lebo som upratovala, vysávala, utierala prach, skoro som aj okná umyla, len aby som sa nemusela učiť, lenže už sú umyté, tak som si k tomu teda nakoniec sadla), ani náhodou nevnímam, myšlienky mám kdekoľvek od dovolenky v Paríži, ostrova v Chorvátsku, mojej depky jarnej, cez super truper mamine rizoto a bývalého, až po manikúru, pedikúru, kaderníčku a plány na septembrové cestovanie. A keďže mám v hlave preplneno, nech čítam akokoľvek pozorne, tie vety sa mi neukladajú, nevnímam ich, a ešte mi aj znejú prijebato až to bolí. A kurevsky ma to frustruje.  Takto -              

alebo ešte trochu inak, takto -

Celá pointa je v tom, že by som radšej išla robiť fyzickú prácu, než sa učila poučky a pičoviny, ktoré mi sú na dve veci a ani jedna mi nie je na nič. Slová ako vedná disciplína a edukológia, skúmanie a zaoberanie sa, ciele a úlohy, zákonitosti či sociálny rozvoj mi ostávajú v hlave len dovtedy, kým na ne čumím. V okamihu kedy pozriem inam sú ta tam. A tie mená. Hébert, no dobre to sa dá, to je ako Herbert, ale Gaulhofer? To si mám dpč ako zapamätať? No jebal to pes, idem si to ešte raz prečítať. Večer idem cvičiť, možno keď sa mi prekrví mozog dám tomu ešte šancu. Ale už len raz. 

Radšej by som brala lopatu do ruky, alebo rýľ, porýľujem vám záhradu, dobre?